Odbila polnoc. Páriky na nemých uliciach sa pošepky zhovárajú so sladkým podtónom v hlase a ja rozmýšľam, čo napísať. Nedávaš mi na výber, musím na teba myslieť, na leto, na celé to leto ktoré sa rozlieza do ťahavých spomienok akoby spred sto rokov, hoci to bolo len pár mesiacov dozadu. Mám záhadnú amnéziu, vysvetľujem ti naklonený do tvojej intímnej zóny, mám špecifický stav mysle, tridsať centimetrov od tvojich paranormálne súmerných nosových dierok explikujem neopakovateľnosť kombinácie ľahkej opitosti a ťažkej sentimentality v jednom.
Rozbaľujem si bielu čokoládu, aj keď viem, že to vlastne nie je čokoláda a pokračujem v načatej debate. Dáš si? Nevadí, chcel som povedať, že sa mi páči, že sa nesprávaš vždy úplne logicky. Naozaj, na základe mojej skratkovitej nadinterpretácie tvojej existencie v momentálnom záchvate (ne)osvietenia som prišiel na to, že nemám rád ľudí ako ja. Lezú mi na nervy, leziem si na nervy, hulákam bezostyšne a ty si o tom niečo možno myslíš. Nakláňam sa k tebe ešte viac, zrazu ťa chytám, nejako zvláštne, neokrôchane ťa chytám, neviem prečo a vôbec nemám zvládnuté ako, technika mi uniká, no je mi to jedno, mám už nejakú tú fľašu vína v systéme a ty sa, namôjveru, ty sa vôbec nebrániš, je to akoby samozrejmé, je to niečo ako zázrak, nepríde ti to vôbec divné, si vari tiež opitá ako sirota?
Celý život hľadám dôvody a teraz ich vôbec nepotrebujem, pociťujem akútnu potrebu vyrozprávať sa z vlastného bytia, ale dochádzajú mi slová, tak sa ti len opieram o rameno a spokojne nechápem, čo sa deje.
Ty naopak presne chápeš, nie je to prvýkrát, pravdepodobne ani posledný, vieš situáciu zodpovedne vyhodnotiť, avšak nie predvídať, vieš povedať áno, takto to je, ale nie ako to bude, a už vôbec nie to, čo pre teba znamenám alebo neznamenám. Jednoducho som, to vieš, to sa ti snažím vysvetliť, akurát vo svojej zadubenosti hľadám oveľa zložitejšie, oveľa akademickejšie slová, zatiaľ čo ty si vystačíš s elegantným mlčaním.
Videl som nás na starej fotke, ktorá vôbec nebola stará a chcel som sa smiať, ale namiesto toho som začul sentimentálne zvuky, nie melódie, iba zvuky, ktoré počujem vždy, keď sa prenesiem do nedávnej minulosti. Nedávnej, lebo dávna minulosť vyvoláva nostalgiu a od súčasnosti nemám dostatočný odstup. Jedine nedávna minulosť vie vo mne vyvolať ten múzický, transcendentálny pocit krátkodobého vstúpenia do známeho, avšak príjemne vzdialeného času a priestoru, ktorému spomienkový optimizmus dodáva punc vzrušujúcej sentimentality.
Ešte stále to celkom nechápem, dnes som šiel domov ako kedykoľvek inokedy, vôbec si tu nemala byť, vôbec som to neplánoval, vôbec sme to neplánovali, teda ty možno, ale ja určite nie, odbila polnoc a pôvodne som ani nechcel zisťovať, kto stojí za dverami. Nikdy sa mi zmoknuté vlasy nezdali tak voňavé, tak éterické.
Rád by som ti to vysvetlil, úplne všetko, od minulého leta až po dnešok, vieš, ja hrozne rád veci vysvetľujem, vyjasňujem a exemplifikujem, mám pocit, že môj život je potom lepší, dotiahnutejší a upratanejší, ale teraz si už nie som istý. Opieram si hlavu o tvoje rameno a z ničoho nič ma zachvacuje pocit, že vlastne nie je vôbec čo vysvetľovať.
Odbila polnoc a teraz, teraz skutočne nie je čo vysvetľovať.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!