Cítil som, že niečo strácam, a bolo to tak dobre. Až keď niečo strácam, zistím, že som to naozaj mal.
Mitana, Patagónia
Môžeme to prosím tentokrát spraviť inak? Nie je to zložité. Stačí na rovinu povedať presne to, čo si myslíš. Šlo by to tak? Pozri, tu je miesto, sadneš si oproti mne do mäkkého červeného kresla, elegantným zdvihnutím pravej ruky odpiješ z kávy a dávno zautomatizovaným pohybom si napravíš prameň vlasov, ktorý ti vždy nenápadne steká po ľavom líci. Ja sa ti zapozerám do očí a spýtam sa ťa jednu jednoduchú otázku: prečo tu vlastne si?
Nepozeraj tak na mňa, je to predsa úplne normálna otázka. Počkaj, nie, toto už som enplusjedenkrát počul. Nie, nemusíš ani pokračovať, preruším ťa, ono to vôbec nie je tak, že čas máš alebo nemáš. Čas si buď urobíš alebo neurobíš. Nemusíš sa mi ospravedlňovať, veď ma poznáš, ja si nepotrpím, stačí konštatovať výsledok, to je koniec koncov jediné, na čom záleží. Prosím, buďme k sebe aspoň dnes, aspoň teraz úprimní. Spravíš to pre mňa?
Vieš, niekedy mám pocit, že sa mi deje stále to isté dokola, že prežívam identický scenár s drobnými obmenami, akurát v tvojom kresle vždy sedí nejaká iná. Nakoľko je iná, to si už dokonca netrúfam určiť. Ktorýsi známy mi raz povedal, že ste všetky rovnaké. Nechcel som sa nad tým zamýšľať, lebo ma tá myšlienka desila. Viem, áno, hyperbola a to všetko, nechaj ma dopovedať, nemyslím si, že ste všetky rovnaké. Jedno však viem povedať s určitosťou.
Všetky ženy majú čosi spoločné. Sú ako kondenzačné stopy na letnej oblohe: pretnú ju ostro, jasne a rýchlo, pomaly sa rozplývajú a nakoniec zmiznú úplne, no aj tak vždy budeš tušiť, že tam niekedy boli.
Usmievaš sa, mám rád, keď sa usmievaš, sme úprimní, pamätáš, aj mne sa to niekedy zdá smiešne, minulý mesiac som sa dokonca ležiac v horúcej vani rozosmial na plné hrdlo ako zmyslov zbavený. Vieš, ono je to totiž celé jeden veľký paradox: na jednej strane často presne viem, čo si žena myslí a ako to celé skončí, lebo to už dobre poznám a nie je to ani prvý ani poslednýkrát. Zároveň však vôbec netuším, čo sa vlastne deje a čo sa jej odohráva v hlave. Nakoniec ma však každá aj tak nejakým absurdne nepravdepodobným spôsobom prekvapí. To prekvapenie je potom vlastne samo o sebe akýmsi pravidlom a dá sa predvídať.
To predvídanie je to, čo ma desí. Začínam mať nepríjemný pocit, že s istými variáciami sa vlastne vždy stane to isté. Veď povedz sama: sedíš predo mnou a ani nemusíš začať hovoriť, aby som vedel, čo mi ideš povedať. Stavím sa, že dokonca poznám konkrétne slová, ktoré budeš používať. Napriek tomu to spravím znovu, napriek tomu v tomto kresle bude s kávou alebo vínom alebo iným nápojom, to je jedno, sedieť nejaká iná a hovoriť mi to isté a zároveň trochu iné.
Vieš, niekedy mi to už lezie na nervy. Ono je to tak, keď máš pokoj a si spokojný sám so sebou, tak ti je nahovno, lebo nijakú nemáš a chýba ti to všetko okolo. Keď nejakú máš, tak riešiš problémy s ňou; a keď je to medzi tým, nuž…opäť schiza, lebo na jednej strane je to príjemné, na druhej strane ťa to ničí… Je to každý jeden raz fascinujúco rovnaké a šokujúco prekvapivé zároveň. Na konci si vždy poviem to isté: úplne predvídateľný a očakávaný priebeh udalostí… to som nečakal.
Len aby sme mali jasno, toto nie je monológ. Je to dialóg, ktorého druhú časť dobre poznáš. Súčasťou tohto dialógu je okrem otázky, či nerobím niečo zle aj otázka, ktorú som už raz položil, ale ak dovolíš, preformulujem ju: prečo tu vlastne sme?
Nie, teraz nič nehovor, prosím. Aspoň chvíľku nič nehovor. Ešte pár minút nechcem vedieť, či to prekvapenie už prišlo alebo ešte len príde. Nechajme to ešte chvíľku nedopovedané.