3 min read

Pochopenie

Dnes som ju uvidel. Stačil jeden pohľad a v momente sa mi vybavilo nezabudnuteľne pevné zovretie jej nôh. Vôňa hebkej, jemnej pokožky na krku. Vzdychy. Nenútené, prirodzené, no dychberúco nadpozemské vzdychy. Myslel som si, že ma jebne. Z ničoho nič len tak stála pár metrov odo mňa v poobednej električke. Zastihla ma nepripraveného a prsty sa mi roztriasli pri myšlienke na to, ako sa mi krk rosí z jej horúceho dychu.

Všetko ty kokos, všetko do posledného detailu, ten uvoľnený spôsob, akým bola ležérne opretá o tyč, mierne privreté viečka, úzky pás tmavomodrej sukne, všetko ma to prenieslo do jarného prítmia tichej obývačky, v ktorej sme sa prvýkrát skutočne pochopili. Nie, úplne vážne, pochopili.

Mala takmer nepozorovateľné pehy (fenomén, ktorý sa v mojom živote objavuje vždy v tých naj(ne)správnejších chvíľach), na očiach tieň krátkej striešky klobúka a malé dlane voľne spustené vedľa sviežich, žensky tvarovaných nôh, ktorých vrchný koniec ma pripravoval o rozum vždy už len pri predstave, ako to asi vyzerá pod jej úzkymi, priliehavo provokujúcimi, no stále elegantne pôsobivými modrými rifľami.

Keď som sa pod ne v detaily rozptyľujúcom prítmí spomaleného jarného poobedia prvýkrát dostal, nemohol som tomu uveriť. Môj stereotypom dokurvený mozog jednoducho odmietal prijať, že sa to skutočne deje, nedokázal vo svojej pravdepodobnosťou poznačenej obmedzenosti akceptovať, aký redefinujúci, surreálny, no paradoxne ničím hranice možností neprekračujúci moment sa mi odvíja priamo pred očami.

Spracovať fakt, že táto nadpozemská jebačka si práve skutočne obkročmo sadá na mňa, na mňa, nie na iného, lepšieho alebo akokoľvek bližšie neurčeného, ale na mňa, to bolo nad moje pochopenie.

Kurva, ešte stále mi pri tej predstave behajú zimomriavky po chrbte. Vieš, ono romantika je totiž super, ale aj ona má svoje hranice. Keď ich správne odhadneš, ráno sa zobudíš s hlavou úplne vyprázdnenou, dychom pomalým a kravatou nasiaknutou parfémom, tej, ktorá so zavretými viečkami leží vedľa teba.

A vôbec, nech ťa sladké reči akokoľvek tešia, ešte nikto na tejto pojebanej zemeguli sa nevyškieral viac ako ja, keď som ráno zbieral kusy ženského odevu z čiernych obkladačiek kuchynskej podlahy.

Treba len nájsť ten správny pomer. Nebudem ti vykladať, ako sa z nás stali spolucestujúci v električke, ale poviem ti, že dnes ráno som pri zaväzovaní tej bielej kravaty ešte stále zacítil závan zvyšku vône, ktorá mi redefinovala svet.

Jebnem si ešte jedno a budem musieť ísť. O pol hodinu ju mám vyzdvihnúť kdesi pod nejakou vŕbou. Mám chuť na ňu nahučať, začať sa jej ospravedlňovať, rozkazovať, prosiť, kričať a mlčať a vysvetľovať zároveň.

Netuším, čo spravím, ale to vôbec nevadí. Netušil som to ani vtedy, keď sme vchádzali do tej obývačky.