Pred výkladom kvetinárstva stoja dve zamyslené postavy.
On zvažuje, aký kvet by vystihol ľútosť nad opitým výbuchom arogancie voči istej, ktorá si to nezaslúžila.
Ona hľadá kyticu vyjadrujúcu smútok nad smrťou istého, na ktorého pohrebe, žiaľ, nemôže byť prítomná.
On verí, že kvet istú poteší, akiste za predpokladu, že si to u nej neposral definitívne.
Ona verí, že kytica je jediným, čo jej pomôže ukázať sústrasť s istého pozostalými.
On hľadí na ruže a vyberá farbu. Nevie sa však zbaviť pocitu prvoplánovosti takého daru. Alebo je dôležitá práve jeho prvoplánovosť?
Ona počíta gerbery a hryzie ju svedomie. Neúčasťou na obrade určite rodinu urazí. Alebo si vydýchnu, keď miesto nej príde len kytica?
Príbehy oboch postáv by sme mohli opísať a spracovať do rozsiahlych románov plných životných právd a dojemných odtienkov ľudskej zraniteľnosti.
V tomto okamihu pred kvetinárstvom by však obaja svoju situáciu zhrnuli do jediného slova:
Piči.