Veľmi živo si pamätám chvíľu, kedy som ju videl po prvý raz. Kráčala dva kroky predo mnou v červených šatách. Je to zvláštna spomienka, iná ako ostatné – zmes farieb, vôní a zvukov, tak neurčitá a zároveň tak jasná, že hoci je ťažké ju vystihnúť slovami, jej obraz je stále neskutočne plastický.
(Ak ste nečítali prvú časť, prečítajte si ju tu.)
Keď som otvoril veľké dvere na knižnici a podržal ich, aby prešla, prvýkrát sa na mňa pozrela. Usmiala sa na mňa jej jasnými, žiarivými modrými očami a tmavočierne vlnité vlasy sa jej nežne nadhodili. Na sekundu som zmrzol, ale hneď som sa tiež usmial, a tak rýchlo, ako táto situácia prišla, tak bola zase preč. Stihol som si ešte všimnúť jej pomalú otočku, a už sme sa každý pobrali sadnúť si a čítať.
Slnko bolo síce ešte jarné, ale už vedelo zahriať. Sedel som pod oknom a spočiatku som sa sústredil nad moje očakávania, možno aj kvôli tomu, že som si konečne začínal budovať vzťah ku Kraskovej poézii, ktorej som dovtedy nikdy nevedel prísť na chuť. Verše som hltal ako vodu po ťažkej noci a papiere sa mi plnili poznámkami takmer sami od seba. Čas však nezastal a hodina pokročila. Bolo asi pol piatej, keď som si dal pauzu, vystrel som si pod stolom nohy (ten pod oknom bol ako jediný dostatočne dlhý na to, aby som si tento luxus mohol dovoliť) a napil som sa. V študovni sme boli už len piati. Sedela po mojej ľavej strane a čítala. Najprv som ju pohľadom len prebehol, ale hneď som to musel zopakovať, nedokázal som sa pozrieť inde. Vtedy som na nej prvý raz dlhšie nechal oči.
Červená farba jej šiat bola presne tá do bordovej ťahajúca, nenásilná, nevtieravá červená, ktorá ma nikdy ani po čase nezačala iritovať tak, ako väčšina ostatných farieb. Dokonale sa hodila k jej pleti, bledšej, ale šťavnato, pružne pôsobiacej a – pokiaľ som to mohol z tej vzdialenosti určiť – takmer bezchybne hladkej. Pootvorila mierne vlhké, nenápadne členité ružové pery. Takmer som sa neubránil úsmevu. Sústredene čítajúc v podvečernom slnku pôsobila absolútne prirodzene a nesilene.
Pozrel som sa von z okna a odpil si z vody. Zvláštne, ako si väčšinu ani nevšimnem, a potom príde jedna, od ktorej neviem oči odtrhnúť, pomyslel som si. Vždy sa objaví tak nejak odnikadiaľ a začne ma strašne zaujímať. A aj keď to väčšinou neurobím, chcel by som sa o nej dozvedať viac. Pousmial som sa sám nad sebou. Aké zvláštne nutkania niekedy človeka prekvapia – akoby ho ovládala nejaká cudzia sila. Otočil som hlavou smerom k nej. Akurát si niečo zapisovala.
Mala malé, až dievčensky tvarované prsty s nenalakovanými nechtami. Pozornosť mi ale viac priťahovali jej vlasy. Boli čierne ako novembrová nočná mora a po celej dĺžke až poniže jej oblých pliec mierne zvlnené. Keď sa naklonila nad zošit pred ňou, lenivo jej z pliec stiekli na krk a zvlnili sa jej vo výstrihu. Mala tak dokonalo guľaté prsia, až som si spomenul na hodiny modelovania v keramickej dielni, na ktoré som chodil pred rokmi v rovnako podvečernom čase. Boli to jedny z najpohodovejších chvíľ, aké som kedy zažil. Nerušene rozmýšľať nad farbami a snažiť sa pri Dvořákových symfóniách dosiahnuť dokonalosť tvaru bol raj na zemi. Niekedy sa mi to aj podarilo. No a ona, ona bola nádherným príkladom harmónie farieb a dokonalosti tvaru.
Plynulo a pomaly písala a hlavou otáčala len v miniatúrnych náznakoch. Môj pohľad po nej skĺzol plynulo dolu – niet divu, po jej jemných krivkách sa zošmykol bez akéhokoľvek odporu. Bola odo mňa odhadom o pol hlavy nižšia. Do jej azúrovo bledomodrých očí som sa radšej ani nepozeral. Jednak som na ne nemal veľmi dobrý výhľad, a jednak som z pohľadu do nich mal obavy. Cez otvorené okno zafúkal vietor a zavlnil jej vlasmi ako v lacnej reklame. Zdvihla oči z papiera a môj tep tiež. Prisunula sa bližšie k lavici a vystrela sa. Jej dychberúco morské oči pripomínali dva vzácne kamene, ktorých hodnotu doceníme skutočne až vtedy, keď ich máme pred sebou. Jediné, čo mi chýbalo, bolo počuť jej hlas. Rozmýšľal som nad tým, ako asi môže znieť. Po chvíli som dokonca znervóznel z toho, že to neviem, až sa mi mierne roztriasli ruky a hoci som pozeral na Kraskove slová, nevnímal som z nich ani jedno jediné písmeno. Netrvalo dlho, kým si potichu zbalila veci a vytratila sa. Všimol som si ju, až keď vstávala. Už sa na mňa nepozrela, zobrala si čiernu tašku, otočila sa a veľkými dverami potichu odišla.
Keď si to tak uvedomím, medzi jej prvým a jej posledným odchodom nebol až taký veľký rozdiel. Cítil som sa nakoniec veľmi podobne. Jediný podstatný rozdiel bol v tom, že keď odchádzala naposledy, už som nepozoroval len ja ju. Stáli sme oproti sebe ako dve rovnocenne zmätené sochy a dostal som ten dlhý, až do mozgu prenikajúci modrý pohľad z jej iskrivých očí, ktorý som tak chcel.
Keď som dnes po prvej prednáške vyšiel von k Dunaju, aby som sa trochu prevetral, uvedomil som si, že v mojom živote sa toho za posledné roky až tak veľa nezmenilo. Stále som nechával niektoré príležitosti nevyužité, stále som nechával sympatické dievčatá odísť, stále som nekládol otázky, aké by sa v danej chvíli odo mňa čakali a neodpovedal tak, ako by sa čakalo. A aj keď sem-tam prišli chvíle, kedy som sa za toto nenávidel, teraz som skutočne hral sám za seba. Vlastne som postupne asi len prišiel na to, že taký som preto, že taký byť chcem. Prestal som so sebou bojovať a naučil som sa mať svoje vlastnosti rád.
Človek sa niekedy nestíha diviť, ako veľmi mu vie sebavedomie ovplyvniť život. Ja som sa vždy zvykol skôr podceňovať, a aj napriek tomu, že som o tejto svojej vlastnosti vedel, niekedy som sa dokázal trápiť naozaj scestnými predstavami o sebe. Niekedy však z ničoho nič prišli chvíle osvietenia, kedy sa všetky obavy rozplynuli a ja som sa začal vidieť v úplne novom svetle. Zacítil som, ako sa mi pomaly rozširujú cievy, ako sa mi teplo vlieva až do končekov prstov a všetko okolo mňa sa stáva pokojnejším. Tep mi spomalil a svaly sa mi uvoľnili, až som mal pocit, že sa môžem konečne neobmedzene nadýchnuť.
Tieto momenty prichádzajú spravidla vždy vtedy, keď ich človek čaká najmenej. Je až smiešne nepochopiteľné, ako to dokáže človeku zrazu otvoriť oči. Neviem, či sebavedomie je výstižný termín, no lepšie označenie som na ten stav zatiaľ nenašiel. Je to stav, kedy tým, čo (ne)robíte, prekvapíte sami seba. Nechápete, kde sa to vo vás berie, ale napĺňa vás pocit spokojnosti so sebou a svojimi rozhodnutiami. Presne túto spokojnosť som cítil, keď odo mňa kráčala. Bolo to smutné, ale zároveň akési prirodzené. Bol to veľmi zvláštne uvoľňujúci pocit, že všetko je tak, ako má.
Po odchode z knižnice som na ňu nemohol prestať myslieť. Väčšinou boli situácie, kedy som si takto nemohol nejakú dostať z hlavy, proti mojej vôli. Väčšinou som robil všetko preto, aby som sa nenechal strhnúť, snažil som sa nad situáciu povzniesť a stále si opakovať, že o nič nejde. Väčšinou som proti tomu bojoval. Tentokrát ale nie. Teraz som nechal myšlienky voľne plynúť priestorom a pre zmenu som sa nechal ovládať ja nimi. Prestal som sa snažiť o opak. Bolo to nové a prekvapivo jednoduché.
Možno je to huslistka, myslel som si, keď som kráčal večerným nábrežím. A možno má rada väčšie nástroje. Možno hrá na violu. Husle sa mi k nej ale hodili najviac. Predstavoval som si, ako na nich hrá, na tmavo namorených a používaním polomatných, ale charakterom jedinečných husliach, s ktorými pri hre sama priam splýva. Možno má rada pomalé sonáty a hrá len pre tých, ktorí sú jej blízki. Zatvoril som oči a uvidel som ju. Stála predo mnou v tých červených šatách a s očami zapichnutými do mojich pomaly a jemne kládla slák na struny.
Usmial som sa a pomaly som otvoril oči. Jarný vánok mi fúkal do vlasov a voda spokojne oblizovala kamene na brehu. Huslistka v červených šatách sa pomaly strácala v šume vĺn. Možno na husle ani nehrá. Ale to mi vtedy vôbec nevadilo. Niekedy ani nemusíme poznať realitu. Vystačíme si s našimi predstavami. Nakoniec – niekedy sú tie predstavy oveľa lepšie ako skutočnosť.
Možno je to práve tá nevedomosť, ktorá ma tak priťahuje. Nevedieť je pre mňa niekedy oveľa dôležitejšie, ako vedieť. Šancu spoznávať nových ľudí nemám každý deň. A možno aj mám, len ju tak často nevyužívam. Niekedy sa aj trochu bojím, na čo by som mohol prísť. Ale strach zo sklamania určite nie je silnejší, ako vedia byť prekvapenia, ktoré niektorí ľudia skrývajú. Kto nie je zvedavý, nič sa nedozvie. A správnym dávkovaním zvedavosti sa podľa mňa dajú dosiahnuť divy.
Všetko dôležité sa totiž odohráva v súkromí. Keď idete len tak po ulici, problémy, túžby, vášne, slabosti a cnosti ľudí kráčajúcich okolo vás sú vám jednoducho skryté, nevidíte ich, ani ich vidieť nemôžete. A aj keď si mnoho z nás myslí, že sú svetobežníkmi, ktorí človeka vedia odhadnúť jedným pohľadom do očí ako veštkyňa budúcnosť vášho psa v sklenenej guli zo starej lampy, nikdy tomu tak nebolo. Svoje súkromie ľudia nosia, nech to znie akokoľvek otrepane, hlboko vo svojich srdciach. Nie v hlavách, tie sa len starajú o to, aby v srdci aj zostalo a aby v kútikoch úst úsmevov na tvári neboli vidieť tie maličké vrásky dávajúce tušiť oveľa väčšie jazvy kdesi v útrobách duše.
Už to raz povedal Johanides, a ja určite nebudem posledný, kto to po ňom zopakuje: súkromie je svet oveľa väčší a zložitejší, ako ten, ktorý každý deň vidíme odvíjať sa okolo nás. Strážte si ho ako oko v hlave, lebo je to jediné, čo je skutočne, nefalšovane vaše.
Čo sa mňa týka, ja som na to svoje veľmi háklivý a rovnako rešpektujem súkromie iných. Mám tak pocit, že mám nejaký svoj ostrov, na ktorý sa viem vždy vrátiť – a nikto ho zatiaľ nepozná. Niekedy mám totiž pocit, že moc nevyliať svoje súkromie do sveta ako vedro vody do mora je jedinou mocou, ktorá mi ešte zostala. Jedinou hodnotou, ktorou som ja ešte stále ja, a o ktorú sa môžem pripraviť len raz.
Preto sa ľudí okolo mňa toľko nevypytujem. Som zvedavý, čo mi chcú povedať sami od seba. Možno aj preto, aby som zistil, koľko toho súkromia nastrčia pred oči neznámym okoloidúcim len preto, aby ich zaujali, a pripravia sa tak o ten posledný kúsok seba, o ktorom som hovoril. Aj preto som tak neponáhľal, aby som o nej všetko hneď zistil. Rozhovory s ňou boli potom oveľa prirodzenejšie a nenútenejšie.
Väčšinou idú veci najlepšie, keď sa im nechá voľný priebeh. Nemyslím tým samozrejme, že sa netreba nikdy o nič snažiť. Niečo si treba doslova vydrieť a snaha vtedy bolí viac, ako chôdza vo vysokých podpätkoch po štrku; ale niečo siliť určite netreba. Vycítiť, kedy sa treba nad veci povzniesť a povoliť uzdu svojich rozhodnutí však nikdy nie je jednoduché. Keď sa to ale podarí, je to v momente jasné. Tak jasné, aké to bolo, keď sme sa lúčili po našom prvom zákusku na námestí, a rovnako jasné, ako keď som poslednýkrát videl viať jej vlasy mojím smerom akoby na pozdrav.
„Ty si niekedy strašne kŕčovitý.“ – povedala mi pred rokom jedna moja (vtedy už) kamarátka, a mala pravdu. Sedeli sme presne tu na nábreží a popíjali cuba libre z vysokých pohárov. Vedela to o mne koniec koncov zo všetkých ľudí najlepšie. „Prečo sa nenecháš niekedy unášať tým, čo sa ti zdá správne? Prečo neveríš tomu, že niektoré veci jednoducho majú byť nejako?“ Nevedel som, čo jej na to povedať. Možno som bol taký preto, že som si nechcel pripustiť žiadne problémy. A možno preto, že som sa do všetkého snažil montovať logiku. Možno aj tam, kde logika vôbec nemá miesto a kde nemôže fungovať. „Pretože neverím v nijaký osud. Verím v ľudí.“
Bol som skutočne presvedčený o tom, že osud neexistuje? Neviem. Odpil som si slamkou z pohára štrngajúceho ľadom a pozrel som sa jej do tváre. Kombinácia ryšavých vlasov so zelenými očami bola na nej stále rovnako fascinujúca. Na chvíľu mi prešla hlavou myšlienka na to, aké by to asi bolo, keby bol jeden alebo druhý z nás trochu iný, alebo keby sme sa boli stretli v inom čase. No už ma tie spomienky nepálili. Ľudia sa veľmi často nesprávne domnievajú, že šťastie pre nich znamená, keď sa im veci daria podľa ich predstáv. Opak je však často pravdou. To, že sme oproti sebe sedeli ako dobrí priatelia, bolo veľké šťastie pre nás pre oboch. Možno to bolo to najlepšie, čo sa nám kedy stalo.
To si však človek nikdy neuvedomí vo chvíli, keď sa to deje. Takisto som si to neuvedomoval ani ja v ten letný večer, kedy ticho medzi nami prestalo byť harmonické. „Prečo nič nehovoríš?“ – spýtala sa ma, a ja som celkom nechápal, čo odo mňa chce. „Čo by si chcela, aby som hovoril?“ „Neviem, možno či si skutočne predstavuješ život tak, že budeme večne sedieť a nečinne zazerať do diaľky stále na tých istých miestach, ktoré sme už videli miliónkrát…“ Vtedy zaťala do živého a zastihla ma nepripraveného. Priviedol som ju na miesto, o ktorom ostatným ani nerozprávam, na miesto, ktoré pre mňa znamená viac ako väčšina ľudí, čo poznám. „Možno je toto pre teba len lavička pri rieke, pre mňa to je však o niečom inom. Je to práve o tom, že to miesto je moje, že sem prídem len sám, alebo len s tebou. Je to psychohygiena.“ Očividne nechápala, čo sa jej snažím povedať. Bola neposedný typ a takýchto rozhovorov sme už viedli viac. Videl som, ako to v nej buble a ona sa snaží sama seba zvládnuť, asi ako keď máte na hrnci s vriacou polievkou ťažkú pokrievku. Hrmot odparujúcej sa kvapaliny počujete len tlmene, z neurčitej diaľky. Takisto tlmene zneli významy v slovách, ktoré hovorila. „Neviem, čo je také fascinujúce na tom vracať sa stále na tie isté miesta. Ja by som napríklad určite nechcela stvrdnúť tu, chcem svet spoznávať a vidieť nové veci… Vôbec je mi ľúto, že so mnou nechodíš medzi ľudí, niekam, kde to žije, kde sa dá zažiť trocha vzrušenia. Chýba mi to.“ „Veď sa snažím, myslíš si, že na dni mesta minulý týždeň by som šiel dobrovoľne sám?“ „Ale ja nechcem, aby si sa snažil!“ To mi vytrhlo slová z úst. „Prečo k tomu všetkému prechovávaš tak tvrdohlavý odpor?“ To bola dobrá otázka, na ktorú som vlastne nemal odpoveď. Otočil som hlavu smerom k vode a ucítil som, aké pichľavé začalo byť ticho, ktoré po jej posledných slovách zostalo. Viselo vo vzduchu ako dusná voda pred letnou búrkou a tlačilo mi do očí slzy.
Pokračovanie si môžete prečítať na tomto linku.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!