Usmievavé oči, časť 1/3

Mala usmievavé oči. Keď som včera vyšiel von a nadýchol sa jarného vzduchu, oblial ma pokoj, jemný a hebký ako pohladenie po vlasoch. Naplnil ma úplne celého, cítil som, ako ho vdychujem a ako sa vo mne rozpína. Bol všade. Levanduľová vôňa ma šteklila pod košeľou a ja som podvedome predlžoval kroky tak, ako to robím vždy, keď sa cítim dobre. Slnko mi svietilo rovno do očí, ale vôbec mi to nevadilo. Práve naopak, pomaly som ich zatváral a zhlboka som sa nadýchol. Cítil som sa živý.

Bol to jeden z tých vzácnych momentov, kedy sú pocity a myseľ v súlade. Keď sa prepletú ako dve červené ruže v úzkej vysokej váze a ocitnú sa v dokonalej rovnováhe, naladené na jednej vlne. Bol to moment úplnej vyrovnanosti, absolútneho pokoja na duši.

Každý máme obdobia, kedy so svojimi pocitmi doslova bojujeme, preklíname ich a najradšej by sme vôbec žiadne nemali. Niekedy sa všetci snažíme poraziť cit rozumom. Aj ja som si takými obdobiami prešiel, a určite ešte neraz prejdem. City nie sú nič jednoduchého a niekedy nám dajú poriadne zabrať – hlavne vtedy, keď sa svet okolo nás neodvíja podľa toho, ako by si to ony predstavovali.

Vtedy vznikne to trenie, to niekedy až nevydržateľné trenie medzi srdcom a hlavou, ktoré obe iba donekonečna odiera, až kým sa jedno z nich nevzdá v prospech zachovania oboch. To však chce vždy čas. A keďže väčšinou je tým víťazným rozum, ktorým sa pokúšame emócie zvládnuť ako zúfalý pohonič štvoricu splašených koní vlečúcich voz besným tempom dolu ulicou dláždenou mačacími hlavami, ten čas musíme jednoducho vydržať, snažiť sa postupne uvoľniť vydesený výraz v našej tvári a veriť, že aj keď s trasúcimi sa nohami, ale nakoniec bezpečne z tohto voza zostúpime a v neobmedzenom precitnutí pobozkáme na zemi práve tie mačacie hlavy, po ktorých sme sa ešte pred chvíľou nekontrolovateľne rútili nevedno kam.

A skutočne, väčšinou po tom, ako z takéhoto emocionálneho tornáda vystúpime, si uvedomíme, aké je v skutočnosti malé. Malé, ale zďaleka nie bezvýznamné. Áno, niekedy nám tieto malé tornáda vedia zodrať kožu až na kosť. Ja ale tvrdím, že bez občasných drám by si človek nedokázal vážiť chvíle pokoja. Preto sa snažím nebrať emocionálne krízy v mojom živote tragicky. Snažím sa brať ich ako dôležitú súčasť života. Ono je to však, čo si budeme hovoriť, samozrejme ľahšie povedať, ako urobiť. Povzniesť sa v kríze, kedy srdce hovorí jedno a rozum druhé nad vlastnú situáciu je pre väčšinu nás, bežných ľudí nemožné. Práve v týchto vypätých situáciách sa človek niekedy správa úplne inak, ako by sám od seba čakal.

Presne tak som sa správal, keď sa otočila a odchádzala. Nepovedal som vôbec nič. Mal som zvláštny pocit – ako keď objavíte novú chuť. Chvíľu vám trvá, kým zistíte, čo si o nej vlastne myslíte, a nakoniec aj tak celkom neviete popísať, čo cítite. A chuť, ktorá po nej zostala, keď zanechávala v mojich očiach posledný odraz, tá bola naozaj nová.

Človek sa nikdy neprestane objavovať. Mám tie obdobia sebaobjavovania rád, je to ako poznávať nového človeka. Čosi o ňom vieme, ale sme zvedaví, čo nám povie ďalej. Možno preto som sa vtedy necítil zle. Oči mi nezaliala voda, ako to bývalo predtým. Srdce mi nezovrelo, tep mi nestúpol, necítil som tlak, nekonečne stúpajúci tlak vyvierajúci z neznámeho miesta mojej nič netušiacej hlavy. Práve naopak – zdalo sa mi, že som vydýchol všetko, čo ma ťažilo. Ale nie naraz, prudko, ale pomaly, postupne, nenásilne, s každým výdychom trošku. Prirodzene. Jednoducho sa otočila a odišla. Čo to znamenalo pre mňa? To bola presne tá nová chuť, ktorú som ešte nevedel popísať.

Dnes ráno na ceste do školy som rozmýšľal nad tým, či existuje osud. Či je všetko v našich životoch závislé len od našich činov, alebo veci majú jednoducho nejako dopadnúť a my sa môžeme len prizerať. Spomenul som si na Jakuba Fatalistu. Čo by robil na mojom mieste on? Kedysi som niekde čítal, že veľakrát je najdôležitejšie nie to, čo urobíme, ale to, čo neurobíme. Ja som už veľa vecí neurobil. Vlastne som väčšinou skôr nerobil, čo som chcel, ako svoje činy ľutoval. Niekedy možno preto, že neviem jasne odlíšiť to, čo chcem od toho, čo nechcem, niekedy zas preto, že je vždy jednoduchšie neurobiť nič. Jednu vec som napríklad neurobil, keď predo mnou stála a čakala, čo poviem. Až som si spomenul na nedávnu podobnú príhodu z električky. Teraz to však bolo iné. Bolo to iné pocitom, ktorý po nej zostal. Teraz to už nebol hnev, výčitky, alebo smútok ako vtedy. Teraz to bola spokojnosť, až podozrivo upokojujúca spokojnosť, hraničiaca dokonca s radosťou podobnou tej, ktorú niekedy pociťujeme na konci ťažkých skúšok trpezlivosti a prekonávania sa.

A predsa to nebola skúška trpezlivosti alebo prekonanie sa. Bolo to niečo, čo som nevedel ani pomenovať. Vedel som to len pocítiť. Presne tak, ako som pred dvoma rokmi pocítil, že hoci som študent, nepatrím na väčšinu miest, ktoré sú študentom najbližšie. Nikto mi to nemusel povedať, jednoducho som to v jednom momente ucítil. Sedel som za barom Unique klubu nad piatym pohárikom bieleho alkoholu a poklipkával očami. Hudba by určite prehlušila akékoľvek hovorené slovo. Ľudia si tu však akosi vystačili bez slov. Revolúcia v komunikácii, myslel som si. Číra kvapalina v poldecáku predo mnou sa nervózne triasla. Bol najvyšší čas spraviť niečo hlúpe, no nevedel som ani čo, ani ako.

Ja som sa vlastne ani nevedel správať nevhodne. Keď sa piata dávka niečoho, čo mi vlastne vôbec nechutilo, ocitla v mojom zažívacom trakte, dvíhajúca sa hladina alkoholu mi dodala sebavedomia a povolil som si kravatu. Bol som tam s partiou minimálne piatich ľudí, ale – nalejme si čistého – v skutočnosti som tam sedel úplne sám. Vlastne som ani netušil, čo tam vôbec robím. Nalial som si čistého a kopol to do seba. Možno som bol len príliš triezvy. Keď som sa rozhodoval, či budem siedmym pohárom pokračovať v doterajšom verejnosťou presadzovanom hnuse alebo si vyberiem niečo, čo mi bude chutiť, predsa len, všetci už odišli tancovať a nikto nebude ohŕňať nosom, prisadla si ku mne sympatická slečna. Niečo sa mi snažila povedať, ale nič som nepočul. Intuitívne som jej podal ruku. Nahla sa ku mne a skoro spadla zo stoličky. Ruku, ktorú som jej podával, si očividne nevšimla, rozhodla sa mi niečo zakričať rovno do ucha. S rukou ešte vystretou do prázdna som začul jej trasľavé a trochu zachrípnuté „Čo pijeeeeš?!“ Ukázal som na pohár destilátu pred sebou a dal sa s ňou do síce z veľkej časti posunkovej, ale reči. Po asi desiatich minútach konverzácie sa postavila, povedala niečo, z čoho som rozumel len „…za chvíľku som späť, nikam nechoď!“ a zmizla medzi kŕčovitými siluetami stroboskopického pekla na parkete.

Keď som na bare nechal poslednú mincu z pre istotu obmedzeného obnosu, ktorý som si na ten večer vyhradil, vyšiel som sa trochu vyvetrať von. Evidentne bol na to najvyšší čas – vstávanie zo stoličky bola ozajstná výzva. Vyšiel som von a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Hudbu som počul ešte stále, aj keď skôr z vnútra svojej hlavy ako z vnútra klubu. Bol už pokročilý čas a tí zdatnejší, ktorých ešte vlastné nohy ako-tak poslúchali, sa po sínusových dráhach snažili nájsť cestu späť na svoj blok. Tí menej šťastní si pospia au naturel na mäkkej tráve. Práve keď som si všimol, že nemám kravatu, pristúpila ku mne tá istá blondína, s ktorou som sa ešte pred pol hodinkou rozprával pri bare. Bola už intenzívne naddimenzovaná a plietol sa jej jazyk. Ja by som nuly tiež nenafúkal, a tak sa jej čoskoro zaplietol o ten môj. Neviem, čo pred tým pila, ale chuť to malo otrasnú. Pripomínala mi motorový olej so zázvorovým chvostíkom a náznakom ružovej vody.  Keď sa mi zavesila okolo krku, pozrela mi do očí a mňa nenaplo na zvracanie, vyzerala napriek svojmu stavu neskutočne chutne. Modré dúhovky jej v šere svietili a ja som sa konečne začínal tešiť, že som dosť nadratý na to, aby mi bolo všetko jedno.

Objala ma, odhrnula mi vlasy a potichu mi uľaveným tónom povedala: „Miloš, keby si len tušil, ako dlho mi trvalo, kým som si ťa konečne takto odchytila.“ Usmiala sa na mňa, no kým som jej stihol povedať, že sa nevolám Miloš, vybuchla do smiechu: „Neuveríš, keď ti poviem s akým kokotom som sa na bare rozprávala, len aby si si ma všimol! Dokonca si tam nechal kravatu, hahaha.“

To bol klinec do rakvy môjho klubového života. Vtedy som si definitívne uvedomil, že tam nepatrím. Že je to prostredie pre moju zásadovosť príliš kyslé. Podobných zážitkov som mal už zopár, a tento som sa rozhodol ponechať na poslednom mieste. Jednoducho som sa prestal snažiť dosiahnuť mieru spontánnosti svojho okolia. Kde ostatným pomohol alkohol, pre mňa zrejme ešte nijakú látku nevymysleli, a ak, tak určite nie legálnu. A vôbec, uvedomil som si, že to nemá význam.

So zmiešanými pocitmi som dopil, čo zostalo v pohári, aby som zahnal zázvorový odór mojej novej kamošky, strčil jej ho do ruky a povedal: „Za chvíľku som späť, nikam nechoď!“ a už som sa nevrátil. Pokiaľ možno suverénnou, aj keď mierne zaguľatenou chôdzou som kráčal dolu chodníkom k zastávke autobusu, strategicky sa viažuc na pevné body ako zábradlia a kandelábre.

Existovali len dve možnosti. Buď som dlhšie ako ostatní zostal dieťaťom, alebo som oproti nim predčasne dospel. Dospievanie je ako choroba. Je také nenápadné, že ani neviete, kedy začne, ale keď si ho stihnete uvedomiť, už je nezastaviteľné a nakoniec vám dušu aj telo zmení na nepoznanie. Bojovať proti nemu a snažiť sa robiť zo seba niečo, čo nie som, nikam nevedie. Aj keď je ťažké to priznať, uvedomenie si, že človek niekam nepatrí, je veľkým krokom vpred. Je to obrovská skúsenosť a dôležité životné precitnutie.

Ako som sa vtedy rútil domov nočákom, ústa sa mi pomaly zakrivili do ľahkého úsmevu. Naplnilo ma presvedčenie, že nech budem robiť čokoľvek a nech sa veci odvíjajú akokoľvek, pokiaľ pri tom budem sám sebou, bude všetko tak, ako má, a ja s tým budem spokojný. Takmer rovnaký pocit som zažil v tú nekonečnú minútu, kedy sme stáli a pozerali na seba, akoby sme čakali na zázrak. Zázraky však neexistujú, obaja sme to dobre vedeli. A keď pomaly otočila hlavu, ale oči sa jej nepohli, aby na mne nechala posledný pohľad, bolo jasné, že mám poslednú šancu.

Pokračovanie si môžete prečítať na tomto linku.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.