Poviedky

Žiaden problém

Žiaden problém, suverénne utrúsila mladá chirurgička s výstrihom mytologických proporcií, siahajúc po zvláštnom nástroji pripomínajúcom škrabku na zemiaky. Je tam trocha kosti, to musí ísť preč, bez šitia, možno dva stehy. Žiaden problém, odvrátil si zrak v snahe predísť strate vedomia.

Motivácia

Máš problém. Sedíš v lietadle a nevieš prečo. Nesystematicky si premietaš udalosti posledných týždňov a snažíš sa nájsť nejaký zlomový bod, nejaké kritické rozhodnutie, ktoré ťa prinútilo nastúpiť, len aby si si potvrdil si to, čo o nej už dávno aj tak vieš. Na nič však neprichádzaš, zalieha ti v ušiach a vyčerpaný neoveriteľnými teóriami sa začínaš čoraz viac spoliehať na to, že tie dve fľaše whisky so sebou neberieš nadarmo. Beznádejný fatalizmus vlastného postupu ti navodzuje pocity sladkastej nostalgie. Snažíš sa vybaviť si tonalitu jej hlások, predstavuješ si, ako večer sedíte vedľa seba a ona počúva každé jedno slovo, ktoré povieš. Opäť sa dostávaš do situácie, v ktorej by

Continue reading…

Nie je o čom

  Trápia ma prázdne riadky. Hovorím: nie je o čom, nefunguje to, to ti poviem, konečná. Kreténske myšlienky som mával, absurdné, ale aspoň boli moje. Teraz mám: ticho, ťažkopádnosť a spazmický rukopis. Vlastnou podstatou podozrivé kŕče do prstov bezvládne vláčiace úbohý hrot pera hore-dolu po papieri, ticho znášajúcom moje utrpenie postrádajúce zjavný zmysel.

Posledný mohykán

Na dne pisoára na toalete čakárne ordinácie je vyvŕtaných niekoľko tmavých dierok. Dôkladná inšpekcia vzdialeností medzi týmito šiestimi otvormi v tebe opäť otvára otázku, ako je možné, že vo svete dnešných technológií, pokročilých výrobných postupov a dlhej histórii ľudstva v spracovaní materiálov od výmyslu sveta stále nie je možné vyvŕtať do priemerného hajzla zopár dier v pravidelných rozostupoch.

Inšpirácia

„Budem ti inšpiráciou“, povedala, „stačí ma opiť a vyjebať… v ľubovoľnom poradí“. Trvalo zopár zmätených vychladených pív v podvečernom júlovom slnku, kým si skutočne plnohodnotne pochopil dosah jej slov. Mohutná diskrepancia teplôt medzi oroseným pivom a rozhorúčenou hlavou ti definitívne vyrazila dekel a nechala ťa priblblo vyškereného omámene zazerať do diaľky. Máš rád prekvapenia, aj keď každému hovoríš, že ich neznášaš. Spravidla ťa totiž uvedú do stavu, v ktorom akoby meškáš sám za sebou, čuduješ sa možnostiam vlastnej reality, žasneš a nechávaš veci plynúť samé od seba. Kŕč existencie povolí, zabudneš na prognózy a nesnažíš sa neustále analyzovať vlastný neúspech napriek tomu, že si vlastne úspešný. V týchto vzácnych

Continue reading…

Tolerancia

Si metanetolerantný pseudomoralista. Alebo kokot, ako by si to v odlive krvi z hlavy elegantne zjednodušil pre poslucháča, ktorého nemáš. Si v konflikte sám so sebou, sám sebe netoleruješ to, že pod zámienkou morálky netoleruješ názory a zvyky iných ľudí, ľudí iných, ako si ty. Také nejaké pičoviny vymýšľaš, zatiaľ čo ti neznáma žena naproti úmyselne koketným spôsobom ostentatívne otŕča kozy stiahnuté tesnou podprsenkou.

Bežné dni

„To je podbíjačka“, povedal si, „vráža štrk pod koľajový zvršok, aby zachoval svoju geometriu“, ale už dávno ťa nepočúvala, vlastne si ani nevedel, prečo to hovoríš, snažil si sa len slovami zaplniť bezodný rozmer šokujúceho odhalenia, že jej úprimná bezprostrednosť ťa zastihla beznádejne nepripraveného. Mal si chuť sa rozosmiať, ale s pompou džentlmena si sa obmedzil na ironický úsmev, ktorého ľahká čitateľnosť ti vôbec neprekážala, ba práve naopak – aspoň na chvíľu si sa stal skutočne transparentným.

Obhliadka

Vracal som sa z obhliadky bytu na Kapitulskej ulici, na ktorej som vôbec nemal byť. Odhadoval som, že môže byť niečo po siedmej a v slabom závane vetra som zacítil slabú, ale jasne rozoznateľnú vôňu riedidla. Ruky som si vložil do vreciek a rozmýšľal som nad tým, prečo som sa tam vlastne ocitol, akú príčinu mala moja spoluúčasť na dôkladnej prehliadke troch miniatúrnych izieb po vrch naplnených kefami na vlasy, topánkami na ihličkách, káblikmi z nabíjačiek a prázdnych fliaš domácej pálenky. Odchádzal som zmätený a zamyslený.

Zvedavosť

Nebolo to prvý ani poslednýkrát. Máš totiž akési sebadeštrukčné, morbídne nutkanie v tom pokračovať a stále znovu ozvláštňovať svoj život situáciami, v ktorých strácaš akúkoľvek kontinuitu s podstatou rozhovoru medzi prítomnými, fascinovane sleduješ na prvý pohľad náhodným sledom udalostí generované okolie, na nič nenadväzujúce slová, pohyby a činy a s úsmevom na tvári mlčky zvedavo očakávaš, čo príde ďalej, aká ďalšia diverzia, aký logický exkurz od toho čohosi, v čom práve si, a čo vlastne ani nevieš pomenovať.

(Vý)strih

Skúmaš ju, nutkavý pocit zízať sa nedá potlačiť, oči ti utekajú, netvár sa že nie, niečo na jej tvári ťa zaujme, zvláštne niečo, nevieš presne čo, prejde pár krokov a predkloní sa, zopne ruky a vtedy sa to stane, jej výstrih je v momente stredobodom pozornosti celej miestnosti, obzeráš sa kade tade, sleduješ tvar stien, stropu, odrazy svetla, zrazu aj tupé hrany ošarpaných tehál, prach sypkej omietky obrúsenej na rohoch a studená akustika miestnosti začínajú byť zaujímavé, len aby si sa tam nepozeral, nepatrí sa, nie je to slušné, to dievča s ktorým si prišiel ti predsa niečo vysvetľuje, snažíš sa počúvať, ale nejde

Continue reading…