Máš problém. Sedíš v lietadle a nevieš prečo. Nesystematicky si premietaš udalosti posledných týždňov a snažíš sa nájsť nejaký zlomový bod, nejaké kritické rozhodnutie, ktoré ťa prinútilo nastúpiť, len aby si si potvrdil si to, čo o nej už dávno aj tak vieš. Na nič však neprichádzaš, zalieha ti v ušiach a vyčerpaný neoveriteľnými teóriami sa začínaš čoraz viac spoliehať na to, že tie dve fľaše whisky so sebou neberieš nadarmo.
Beznádejný fatalizmus vlastného postupu ti navodzuje pocity sladkastej nostalgie. Snažíš sa vybaviť si tonalitu jej hlások, predstavuješ si, ako večer sedíte vedľa seba a ona počúva každé jedno slovo, ktoré povieš. Opäť sa dostávaš do situácie, v ktorej by si rád rozprával nejaký iný životný príbeh, príbeh niečím zaujímavý, vzbudzujúci obdiv, rešpekt a zvedavosť, príbeh, ktorý by niečím nadchol. Žiaden taký však nemáš, a tak opäť rozprávaš ten svoj.
Strasie ťa. Od letušky si vypýtaš tretí pohár vína a úchytkom pozeráš na cvakotajúcu sekundovú ručičku. O dvanásť hodín budeš buď rozopínať gombíky na bielej blúzke, o ktorej si presvedčený, že bude dnes použitá na tvoju provokáciu, alebo budeš zízajúc na príliv nocou utopeného azurového pobrežia pomaly, ale isto upadať do depresie.
Depresia ti nikdy nedokázala pokaziť náladu. Za tie roky si ju spoznal veľmi dobre, naučil si sa s ňou pracovať, vedel si ju potlačiť aj vyvolať podľa potreby. Akýmsi morbídnym spôsobom si sa v nej niekedy dokonca vyžíval. Dá sa povedať, že ti bola bližšia, ako väčšina žien, ktoré ti boli bližšie, ako ktorékoľvek iné, ktoré ti blízke neboli.
So ženami ti to nikdy veľmi nešlo. Tvoj posledný pokus skončil fiaskom: bola polnoc a príjemne unavený z večerného vysielania si sa viezol nočným autobusom domov, keď si k tebe prisadlo asertívne čiernovlasé dievča (mierne omámený alkoholom si sa jej ani nepozrel na kozy), a oslovilo ťa. Prešli ste asi tri zastávky a už si poznal jej meno (stále si sa jej nepozrel na kozy) aj meno jej dvoch kamarátok (tej ryšavej si sa pozrel na kozy).
Nič si nenechal náhode. Tak čo, kam ideme, spýtal si sa adekvátne rozhodným tónom, keď ste vystupovali v centre, lebo si tušil, že slečny z provinčných miest na vidieku nemajú ani tušenie o tom, aké sú tu možnosti. Mal si pravdu. Bolo jasné, že musíš rozhodnúť – ideme do kácéčka, zavelil si a kráčal o krok vpred vedľa tej ryšavej (ktorej si ešte stále čumel na kozy – tvar akurátny, veľkosť ľahko podpriemerná, zdvih adekvátny hmotnosti). Rozhodol si sa, že má význam skúsiť viac.
Po zaplatení päťeurového vstupu ti zostalo v peňaženke už len zopár mincí a prebudil sa v tebe finančný stratég. Dnes na nič nepozývaš. V hlave si si prepočítaval ceny rôznych druhov tvrdého alkoholu, ktorý tu podávajú, aby ti vyšlo aj na nonšalantné dvadsaťpercentné prepitné.
Keď si v šatni odovzdával kabát, tá čiernovlasá sa ti zmyselne obtáčala okolo trupu spôsobom, ktorý si nemal problém interpretovať. Nevdojak si si uvedomil, že si príliš triezvy. Prvý biely rusák to vyriešil, no to už sa tá ryšavá aj tá blonďavá stratili z dohľadu.
Zmätený si si uvedomil, že si sa ocitol na koncerte insitne analógového, experimentálne absurdného, vychudnutého českého interpreta mučiaceho elektronické škatuľky od výmyslu sveta s cieľom vytvoriť čosi medzi hudbou a tranzom elementárnych zvukových vĺn. Bol to tvoj obľúbený interpret. Zostal si pod pódiom a hoci proti svojej vôli, oddal si sa vlnivým pohybom končatín podchvíľou sa dotýkajúcich tej čiernovlasej, na ktorú si však pod vplyvom surovo predpotopnej elektronickej hudby po chvíli úplne zabudol.
Keď koncert skončil a spotená česká ofina už definitívne spadla podivne zvíjajúcemu sa tvorovi do očí, zistil si, že tri nové kamarátky z východu ti zmizli z dohľadu. Posledné, čo si si pamätal bolo, ako každá z nich od príchodu vypila v snahe ušetriť aj posledné euro len jedno pivo. Prešiel si celý klub a pri bare si konštatoval ich definitívnu absenciu.
Bolo ti to jedno. Objednal si si ďalšieho bieleho rusáka a v horizonte niekoľkých minút si ako zázrakom narazil na známeho z literárneho klubu, s ktorým ste sa ešte ďalšiu hodinu rozprávali o progresívnych aspektoch súčasnej literatúry.
Ten večer neskončil úplne v intenciách tvojich očakávaní, no nemohol si povedať, že by si čokoľvek ľutoval. (Kozy tej ryšavej si o dva dni neskôr dôkladne preskúmal končekmi prstov rozhodnými v polohe aj tlaku. Nič ti to nehovorilo.)
Dnešný západ slnka kdesi nad Alpami je však na rozdiel od množstva iných, ktoré si s pompou a eleganciou veštiacou horúce chvíle v internátnych sprchách zvládal na výbornú, iba znepokojujúco mätúcou mozaikou možností a alternatív, ktoré nemáš najmenšiu šancu odhadnúť. Priebeh nezáväzných stretnutí so študentkami spravidla končiacich pozorovaním hviezd na streche internátneho bloku a opitým schádzaním schodov na tú či onú izbu označenú trojciferným číslom, ktoré si nikdy nezapamätáš, máš v malíčku.
Máš problém. Nebaví ťa to. Chýba ti akákoľvek motivácia a pri každej ceste z internátov rozmýšľaš nad tým, prečo to vlastne robíš. Možno práve preto dnes dosadáš na dráhu sotva dvadsať minút od bytu s ornamentálnymi tapetami a niekým, kto sa s tebou bude schopný aj porozprávať.
Tvoj problém okrem iného spočíva v tom, že aj pri zvyškoch roztrasených výdychov na krku tej či onej ženy zbavenej šatstva pre teba kritickú dôležitosť zohráva porozumenie, dôvera, láskavosť a všetky tie ďalšie veci, ktoré pri roztrasených výdychoch zaujímajú len málokoho.