Cesta

Hoci som mal tušenie, že to nie je najlepší nápad, počúval som ich aj tak. Sedeli oproti sebe a každá z nich viedla monológ o svojich problémoch prerušovaný len pauzami na prečkanie replík tej druhej. Ukrutná bolesť kolien po predvčerajšom tancovaní na vysokých podpätkoch ešte stále nestihla prejsť. Známa klame, tvrdí, že kožuch si kúpila sama, no aj tak je jasné, že jej to zasponzoroval ten jej búchač. Smiech.

A vtedy to prišlo: jedna z nich to nevydržala už dlhšie dusiť v sebe a po nudnom úvode prišlo to, na čo obe čakali: s tým jej je to vraj náročné, hádajú sa, no ona mu stále verí, veď predsa to nie je až také zlé, nevie, čo si má myslieť, samej jej je smutno, je to milý chalan, ale keď ona nevie, či ho vlastne chce, nechce ho vodiť za nos, ale sama od neho neodíde, na to sa dosť už pozná, nevie, čo má robiť, je z toho nešťastná.

Napriek tomu, že vlak sa ešte nestihol pohnúť bolo jasné, že to bude téma na celú cestu. Moju prítomnosť v kupé nevnímali a to mi vyhovovalo. Zakrátko sa mi podarí takisto nevnímať ich, pomyslel som si, a práve v tom momente čeľuste na podvozkoch povolili. Podvaly, alebo pražce, nikdy som si nebol istý tým správnym termínom, sa za oknom začali pozvoľna rozbiehať, a to znamenalo jediné: hlasy sa stratia v hukote kovu a nastane hluchý čas podvedomia.

Stál som v uličke s bradou na rukách opretých o rám otvoreného okna a vlasy mi prefukoval slabý vánok. Rýchlostné obmedzenia na rekonštruovaných úsekoch trate si vyberali svoju daň a prehriaty vagón druhej triedy sa vliekol krížom cez anonymné pšeničné pole len o čosi rýchlejšie ako svižný chodec. Pot mi stekal po čele a dýchalo sa mi ťažko.

Obzrel som sa za seba do poloprázdneho kupé. Znudené mladé ženy sedeli oproti sebe s nohami vyloženými krížom cez úzky priestor medzi bordovočervenými sedadlami. Extravagantné topánky ležali rozhodené na podlahe a ich rozhovor sa mi miešal v jednoliatu masu tlmeného hluku. Oblievalo ma a z nízkej rýchlosti som začínal byť stále nervóznejší. Pripadal som si ako na púšti. Vlak sa vliekol krajinou nikoho a umakartové obloženie stien vagóna sálalo horúčavou šíriacou sa zo strechy vypraženej letným slnkom. Práve keď som sa začal utešovať tým, že sa aspoň hýbeme, vlak zastavil.

Čakanie na protiidúci spoj bolo nekonečné. Dokonca aj moje spolucestujúce boli už príliš vyčerpané na ďalší rozhovor. S neprítomnými pohľadmi v očiach zamyslene ležali v neprirodzených polohách, nepokojne sa každých pár sekúnd prehadzujúc, akoby ich sedadlá začínali páliť už tak neznesiteľne, že zotrvať v jednej polohe bolo nemožné.

Vzduch bol suchý a horúci. Vo fľaši mi zostalo už len trochu vody, ktorú som sa snažil ušetriť na zvyšok cesty. Prepadalo ma zúfalstvo. Nemohol som robiť vôbec nič: zostať bolo rovnako šialené ako pokúsiť sa o nezmyselný útek. Mohol som sa len (šk)variť vo vlastnej šťave a snažiť sa nevnímať neskutočne pomalé plynutie času.

Bezvládne som sa zviezol na podlahu uličky a v slabej chvíľke som sa začal zamýšľať nad tým, prečo za tebou vlastne cestujem. Predstavoval som si rôzne scenáre nasledujúcich dní v tvojej spoločnosti, rôzne ideálne verzie najbližších hodín, no nemal som pocit, že mi to pomáha. Skôr naopak. Vlastne sa v tomto posratom vagóne uviaznutom na priamom slnku uprostred neznámeho poľa varím úplne zbytočne, bezvýznamne, bezvýsledne, bez pointy alebo akéhokoľvek zmyslu. Možno som za tebou vôbec nemal chodiť.

Celá tá situácia na mňa doľahla veľmi nepriaznivo. Cítil som, že som dosiahol kritický bod. Poslanie mojej cesty sa zrelativizovalo, nadšenie bolo za týchto podmienok veľmi vzdialené a opúšťali ma aj posledné zvyšky energie.

Vzduch vo vagóne sa ani nepohol. Dýchal som krátko a plytko a od nepríčetného delíria ma nemohla zachrániť ani zostávajúca voda žblnkotajúca už len na dne horúčavou nafúknutej a zaparenej fľaše. Ležal som v uličke s hlavou bezvládne opretou o tyč pod oknom a hoci vlak stál, v ušiach mi hučalo ako v štartujúcom lietadle.

Neviem, ako dlho som tam takto ležal, keď sa vlak konečne pohol. Okamžite som sa prebral. Hlavu som nalepil na otvorené okno a snažil sa k životu prebudiť aj stŕpnuté, meravé nohy a tuhú krčnú chrbticu. Zrýchlili sme až na bežnú prevádzkovú rýchlosť a ja som sa začínal opäť cítiť, hoci zbitý a uvarený, ako človek pri vedomí.

Keď sme sa blížili k mojej výstupnej stanici, bol podvečer. Pointa celej cesty mi už dávno unikla. Akýkoľvek odhad toho, čo pre mňa môže znamenať dosiahnutie jej cieľa, sa vytratil. Bolo mi už úplne jedno, kam idem, tešil som sa na moment, kedy to skončí. Cítil som sa už lepšie a rovnako ako moje uvarené spolucestujúce som posledných pár kilometrov cesty premlčal v prerušovanom driemaní.

Bolo to zvláštnych zopár desiatok minút. Kupé osvetľovali rýchlo blikajúce lúče zapadajúceho slnka prerážajúce listy na stromoch vedľa trate a všetko ustupovalo do úzadia. Zdalo sa mi, že nemám na nič vôbec nijaký názor, že sa mi konečne, prvýkrát za celú túto otáznu cestu podarilo vyprázdniť si hlavu. Usmial som sa a nepomyslel som si vôbec nič.

Pomalými krokmi som zišiel po mrežovaných schodoch vagóna a vykročil na horúci štrk. Zo zeme stúpalo sálavé teplo, no zapadajúce slnko už strácalo silu. Asi desať minút som kráčal úplným tichom prerušovaným len štrkom vŕzgajúcim pod mojimi krokmi a rozmýšľal nad tým, prečo vlastne.

Všetko mi to v sekunde došlo, keď som vyčerpaný položil batoh na zem a ty si s úsmevom na tvári a vetrom vo vlasoch vykročila mojím smerom. Bol ešte len prvý večer a všetko to zrazu začalo dávať zmysel.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.