Príliš

Život je ako filter na cigarete. V rozpoltenom kŕči sa ním katuješ, čo ti sily stačia napriek tomu, že ti to naháňa smrteľný strach, ktorý si odmietaš priznať. Je ti je jasné, že skôr či neskôr ťa dostane, snažíš sa to však aspoň spomaliť alebo zmierniť.

Snažíš sa zabudnúť, zabudnúť a ísť ďalej, nemyslieť na to, čo bolo a každú jednu chvíľu si podľa možností užiť a vychutnať, nech je cena akokoľvek vysoká. Každé slovo každého rozhovoru musí stáť za to, je ich predsa len obmedzené množstvo.

Ja mám na to však príliš dobrú pamäť. Príliš dobre si pamätám slová, hlavne tie, ktoré ma sklamali alebo ponížili a to mi znemožňuje s kýmkoľvek nadviazať bližší vzťah. Príliš dobre si pamätám okamihy, ktoré vo mne vyvolávajú akékoľvek silné pocity, dobré či zlé. Skús fungovať s takou pamäťou!

Skús ľuďom dôverovať, keď sa ti neustále vracajú spomienky na to, ako ťa potopili alebo zahanbili! Rešpekt k takému človeku sa stratí a ty sa len bezmocne prizeráš na to, ako si proti vlastnej vôli pustil k vode ďalšiu známosť.

Tých, čo ešte nepoznáš, sa zas bojíš spoznávať, lebo by sa mohlo stať, že niekto povie niečo, čo ťa odradí alebo sklame a vzťah je opäť stratený, nemá perspektívu, strácaš motiváciu v ňom pokračovať a vzdialenosť medzi vami stále vzrastá, až sa s ním jedného dňa ani nepozdravíš na ulici.

Skús sa s dievčatami rozprávať na úrovni, keď máš pred očami spomienky na ich nahé telá! Skús sa ich pýtať, čo majú nové, keď si kedysi mal prehľad o každom ich kroku! Skús ich bozkávať na líce, keď chuť ich bradaviek máš ešte stále na jazyku!

Skús s presnými spomienkami žiť v prítomnosti a nemyslieť na všetky tie momenty, ktoré sa mohli stať pred rokmi alebo pred hodinou! Skús aspoň na minútu žiť vlastný život, aspoň na minútu vychutnať tú cigaretu, ktorú práve držíš.

Ja mám na to príliš veľa času. Každý deň má obrovské množstvo hodín a každá hodina nekonečne veľa minút, nekonečne veľa príležitostí na nešťastie, nehodu alebo úraz. Každú jednu chvíľu sa môže stať niečo mimoriadne a neočakávané, nedáš si pozor, zle stúpiš a už ležíš v nemocnici a tvoj mozog sa snaží vyrovnať s tým, že nervy od kolena nižšie si nechal medzi vlakom a perónom, jednoducho chýbajú, sú fuč, zostal z teba kripel a už nikdy nebudeš žiť ako normálny človek.

Je to tak, nevymýšľam si, ľuďom sa to stáva každý deň, ľuďom okolo teba, ľuďom, ktorých stretneš na zastávke autobusu. Ľudom ako ty. Každý deň, ktorý ťa neroztrhá na kusy pomliaždený kov vlastného auta môžeš považovať za šťastný. Každú noc, ktorú ti netryská krv z rany po krátkom noži môžeš považovať za pokojnú. Každý večer, ktorý chytáš riť frajerky na zastávke autobusu môžeš považovať za úspešný.

Prepáč, nechcel som uraziť riť tvojej frajerky, nič proti nej nemám, teda, rozumieš, nemám nič ani s ňou, ani proti nej, je to proste riť ako má byť a hotovo, je faktom, že existuje a ja k nej nezaujímam nijaký postoj.

Necháp ma zle, na rite mám veľa rôznych názorov, mám ich rád (aj tie rite, aj tie názory) a určite by nebolo od veci si už konečne nejakú poriadne chytiť, vziať do dlane pevne a rozhodne a zahľadieť sa do prekvapených očí viac či menej známej protagonistky naproti. Pružný ale pevný, poddajný ale hebký.

Mám na to však príliš veľa podmienok. Nie, stále ma nechápeš. Nejde o riť. Ja chcem dievča s guľami. S jednou guľou na vlastný názor a s druhou na nesúhlas. Vieš ty, čo je to nesúhlas, čo je to legitímny nesúhlas? To nie je hnev, averzia, agresia a nenávisť, to je komunikačný orgazmus, to je vyvrcholenie diskusie. Riť je fajn, ale bez gulí ďaleko nezájdeš, akurát tak po ten príjemný stisk, ktorý je trochu ako podanie rúk: čosi ti to o človeku napovie, no potrebuješ viac.

Na druhej strane, v tomto momente by som malej a pevnej riti nekládol pravdepodobne žiadne otázky.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.