Som v poriadku, všetko je v najlepšom poriadku, teda až dovtedy, kedy sa jedna z tvojich kamarátok rozhodne, že začať sa vyzliekať je dobrý nápad. Nikdy som nečakané situácie nepriťahoval a možno aj preto som vtedy prepadol panike, ktorá ma na moment úplne omráčila.
Zväčša som si všetko, s čím budem konfrontovaný, mohol dopredu premyslieť a pripraviť sa, hlavne pokiaľ išlo o dievčatá. Nikdy som nebol schopný správať sa spontánne a teda som nikdy nič nenechával na náhodu. Dával som si záležať na tom, aby som pred každým stretnutím mal všetko dokonalo naplánované a natrénované, aby som tak bol za každých možných okolností pánom situácie. Keďže som mal spravidla vymyslených hneď niekoľko rôznych variantov a scenárov, len máločo ma mohlo prekvapiť.
Spontánny striptíz však v ten večer medzi mojimi scenármi nebol, a tak som v momente, kedy sa Alexandra rozhodla rozopnúť prvý gombík na svojej takmer nepriehľadnej bielej blúzke v malátnom tušení pocítil, ako sa mi na zátylok tlačia známe kropaje studeného potu.
Môj šok znásobil aj fakt, že tomuto záhadnému aktu vyzliekania nepredchádzali nijaké indície, nijaké slová, jednoducho nič, čo by mohlo dať tušiť akokoľvek erotický spád nasledujúcich minút. Jednoducho som jej priniesol skriptá z morfológie a hneď po dopití pohára vody sa chystal odísť, keď si z ničoho nič rozpustila dlhé, tmavohnedé vlasy. Vtedy som prvýkrát zneistel a situácia naberala už len stále dramatickejší spád.
Prebral som sa najrýchlejšie ako som vedel, no Alexandra bola už pri treťom gombíku. Čo robíš? spýtal som sa, na čo mi len s huncútskym (nikdy som nenašiel lepšie slovo na vyjadrenie tohto výrazu v tvári) pohľadom na sekundu pozrela do očí a potom sklopila dlhé mihalnice kdesi na koberec internátnej izby. Vzápätí som svoju hlúpu otázku opravil na Prečo to robíš?, dobre si uvedomujúc nejednoznačný tón vlastného hlasu.
Pri piatom gombíku už mi bolo jasné, že nejde o žiaden omyl ani zdanie, hoci som netušil, čo bude nasledovať. Alexandra sedela na tvrdom matraci postele otočená smerom ku mne, pomaličky rozopínajúc ďalšie gombíky a ja som už nemal kam cúvnuť, keďže som sa medzičasom miniatúrnymi krokmi premiestnil do verají vchodových dverí.
Celá tá situácia sa mi zdala neskutočná, nereálna, nemala sa prečo diať a istým spôsobom som sa jej vlastne bál. Nedávalo to zmysel, Alex sa jednoducho nemala prečo vyzliekať a vôbec, zdalo sa mi to nesprávne, nedobré, sme predsa kamaráti a spolužiaci a nikdy by sme spolu nevydržali, Alex, prečo… vyjachtal som zo seba, ale jedinou reakciou bolo tiché pssssst s ukazovákom ľavej ruky ostentatívne priloženým k ružovým, členitým perám na úhľadnej a dokonalo hladkej Alexinej tvári.
Snažil som sa čo najrýchlejšie prísť s nejakým schodným scenárom alebo riešením tejto mätúcej situácie a v mysli som kontroloval, či mám všetko, s čím som do izby prišiel, pre prípad núteného rýchleho úniku. Stále som však stál na mieste, utekať od vyzliekajúcej ženy sa zdalo prinajmenšom rovnako nesprávne ako zostávať tam. Pokušenie z nevysvetliteľného sexu vo mne zápasilo s akousi pevne zakorenenou vnútornou morálkou znásobenou tým, že som Alex už dobre poznal.
Zatiaľ čo som horúčkovito premýšľal nad tým, ako sa k celej veci postaviť (hlavou, nohavice už mali dávno jasno), Alex už stihla rozopnúť všetky gombíky a s vlnivým pohybom štíhlych nôh vstať z postele a prebodnúť ma priam otrepaným, no stále extrémne efektívnym podmanivým pohľadom. Zacítil som sa bezvládne a chabo. Z nevysvetliteľných príčin som sa stále snažil ubrániť, niečo mi hovorilo, že na druhý deň by sme to obaja oľutovali. Tomuto by žiaden chlap nemal nikdy čeliť, myslel som si, neschopný akéhokoľvek rozhodnutia. Myseľ sa mi úplne vyprázdnila, nebolo tam vôbec nič, iba biela, prázdna plocha, tabula rasa.
Najväčšia dilema môjho života zatiaľ stála predo mnou pohodlne naložená v podprsenke dobrej známej. Alex sa zvodne usmievala a provokatívne stála na mieste. Mal som na výber dve jasné možnosti, z ktorých výsledok ani jednej nebol uspokojujúco predvídateľný. Vyspať sa s ňou, čeliť všetkým tým zvláštnym ranným pocitom a tváriť sa, že sa vlastne nič nestalo? Utiecť pred najúhľadnejším výstrihom, najhladšou pokožkou, najprenikavejším pohľadom a najvoňavejšími vlasmi, aké som kedy videl?
Obe možnosti boli rovnako šialené: vzdať sa myseľ zatemňujúceho sexuálneho zážitku s bohyňou, nad ktorým som už neraz rozmýšľal a privodiť si tým zožierajúco dokonalú spomienku a nikam nevedúci stres z toho, že to bude možno len jediný raz; alebo nechať omračujúco krásnu slečnu s vlastnoručne rozopnutou blúzkou a podmanivým pohľadom stáť v strede internátnej izby a zbabelo vziať svoje idiotské nohy na plecia a vypariť sa.
Keď sa po pár sekundách nemého pohľadu rozhodla vykročiť mojím smerom, niečo sa vo mne odrazu zobudilo, povedal som Alex, musím ísť, bleskurýchlo som chytil hliníkovú kľučku a pred tým, než by stihla zareagovať som s ťažkým vzdychnutím pomalým krokom vykročil na dlhú a tmavú chodbu. Zatvoril som oči a nepozeral som sa za seba, lebo som vedel, že odmietnuť sex takto bizarne hlúpym spôsobom dokážem asi len jeden jediný raz. Kráčal som rozhodne a mal som pocit, že prvýkrát som vydýchol až po východe z brány internátu.
Do dnešného dňa som nepochopil, prečo som vtedy odišiel. Je mi záhadou, kde som našiel toľko morálneho sebazaprenia, že som odmietol nezáväzný sex s Alexandrou, mladou a usmievavou študentkou, nad ktorej telesnými kvalitami som sa neraz pozastavil aj v jej neprítomnosti. Asi už nikdy neprídem na to, aká zvláštna zhoda okolností zapríčinila toto moje počínanie, no jedným si môžem byť istý – ak mám nejakú silnú stránku, je ňou pevná vôľa.
Pri mojej ďalšej návšteve Alexandry som aj napriek vlastnej obozretnosti už nemal toľko šťastia. Večer po návšteve divadla a zopár drinkoch sme sa vybrali domov a začalo husto pršať. Letná búrka priniesla studený vietor a o pár minút sme boli do nitky mokrí. Opatrnosť šla bokom a hoci som na sekundu zaváhal, nakoniec som súhlasil s tým, že sa k nej prídem aspoň osušiť a dať si horúci čaj. Alkoholom oslabená pozornosť ma pripravila o akúkoľvek schopnosť predvídať.
Vtedy mi to všetko došlo. V momente som si s hrôzou uvedomil, že uprostred noci do nitky premočený stojím uprostred Alexinej internátnej izby a ona zašla do kúpeľne prezliecť sa. Tajne som dúfal, že do šiat. Nebol som v stave, ktorý by umožňoval čeliť rovnakej záležitosti ako minule. Predklonil som sa a celá miestnosť sa predklonila so mnou, nohy sa mi motali, hlava krútila a akékoľvek ďalšie uvažovanie bolo v tomto stave jednoducho nemožné.
Skôr, než som si stihol postaviť vodu na čaj, Alexandra vyšla z kúpeľne ešte stále oblečená v mokrých, ťažkých a teraz už priehľadných šatách a s rozpustenými hustými vlasmi nasiaknutými letnou búrkou na pleciach kráčala ku mne. Nemyslím si, že to je dobrý nápad, prehlásil som neisto. Nebolo mi dobre, žalúdkom mi krútilo a najradšej by som si ľahol a spal.
Práve, keď som pomýšľal na odchod, Alex mi stihla pripomenúť, že v tomto nočnom čase otvárajú internát len každú celú hodinu, a teda že ma aj tak nepustia von. Bol som v pasci a s týmto uvedomením som stratil poslednú slamku, ktorej by som sa mohol chytiť.
Alex podišla ku mne a ľavou rukou mi prešla po líci. Dych mi zrýchlil, nalepila sa na mňa a dychtivo sme sa prisali jeden druhému na pery. Cítil som, ako po našich telách steká dažďová voda. Prechádzal som jej dlaňami po mokrom chrbte a zhodil z nej premočené tielko. Búrka v tme za oknami ešte stále šumela a začal som dostávať akýsi surrealistický pocit.
Zvalili sme sa na posteľ a za malú chvíľu ležala na zemi aj moja košeľa. Nahlas vydýchla a podozrivo istými prstami som jej zašiel za chrbát. Je to tu, pomyslel som si, bez ohľadu na následky a implikácie, chystám sa rozopnúť podprsenku Alexandre, najvznešenejšiemu stvoreniu z ročníka, chystám sa definitívne dostať do situácie, ktorú by som ani vo sne neočakával. Šikovne som ju z nej zhodil a po niekoľkých sekundách napätia, v ktorého budovaní mám už celkom slušnú prax, som jej pomaly, zľahka prešiel dlaňami od kolien až po krk.
Keby som v tom momente nemal rifle už dávno vyzlečené, pravdepodobne by som ich zo seba zvliekol len s veľkými ťažkosťami. Pritlačil som sa k nej a v tom extaticky uvoľňujúcom momente som definitívne zabudol na akékoľvek pochybnosti, ktoré som mal ešte pár minút dozadu.
Ráno ma prebudilo slnko. Búrka bola preč a cez privreté okná doliehal do internátnej izby ruch ulice. Alex ležala na boku vedľa mňa so zavretými očami a nenápadným úsmevom na tvári. Vlasy jej stekali po oblých pleciach zahalených ľahkým sivým tielkom. Prechádzal som jej prstami po stehne a necítil som nič z toho, čo som si myslel, že ráno cítiť budem. Žiadne výčitky svedomia sa nekonali, žiadne ľutovanie, žiadne obavy, stres alebo nervozita z toho, čo bude nasledovať. Zostalo len príjemné uvoľnenie, maximálne tak zvedavosť. Vydýchol som a takmer som sa začal smiať nad tým, ako som sa sem vlastne dostal.
Na druhý deň Alex odchádzala na víkend domov. Odprevadil som ju od internátu k autu a rozhodol som sa nič nevypytovať, nevyzvedať, nesiliť. S úsmevom som ju pobozkal a zaželal jej príjemnú cestu. Keď naštartovala, sklonil som sa k otvorenému oknu spolujazdca a pobozkal ju ešte raz. Budeš mi chýbať, povedala sladko a sľúbil som jej, že keď sa vráti, ľahneme si do trávy na nábrežie a budeme tam ležať celý deň. Platí! – súhlasila, zakývala mi a odišla.
Večer opäť prišla silná búrka a aj vďaka nej som nemohol myslieť na nič iné ako na udalosti predošlej, rovnako daždivej noci. Keď mi zazvonil telefón, s úsmevom som si spokojne pomyslel, že som nakoniec vyhral závod o to, kto prvý zavolá.
Nebola to však Alex. Kto mi ale môže volať v takúto nočnú hodinu? Meres, prosím, zdvihol som telefón a z druhej strany sa ozval malátny úradnícky hlas: „Poznáte Alexandru Krajčovičovú?“ „Áno“ – odvetil som so stúpavou intonáciou, tušiac nepríjemnosti. „Boli ste s ňou bezprostredne pred tým, než odišla z Bratislavy?“ Už som vedel, že niečo je veľmi, veľmi zle. „Áno, prečo, čo sa stalo?“ „Bude najlepšie, keď prídete osobne. Mám na Vás pár otázok.“
Som v poriadku, všetko je v najlepšom poriadku, teda až dovtedy, kým si jedna z tvojich kamarátok uprostred daždivej noci nepomýli v neprehľadnej zákrute za Ružomberkom plynový pedál s brzdou. Nevedeli, prečo sa pomýlila a vyletela z cesty, tá zákruta je vraj relatívne bezpečná aj za tmy a hustého dažďa. Jej auto trafilo stĺp vysokého napätia za cestou a všimol si ho až vodič nákladiaku niekoľko hodín po nehode.
Keď som položil telefón, zreteľne som počul tlkot vlastného srdca. Nezvládal som sa ani pohnúť. Už žiadne prekvapenia, prosím, už žiadne prekvapenia, pošepkal som nahlas do ticha bytu. Búrka v tme za oknami ešte stále šumela a začal som dostávať akýsi surrealistický pocit.
Na druhý deň ráno som zišiel po schodoch na nábrežie a stále som mal problém si celú situáciu naplno uvedomiť. Mal som pocit, že sa to vlastne nestalo, že to je len nejaký absurdný vtip, sen, fikcia. Prešiel som až k brehu a s rukami vedľa tela spadol na chrbát. Moje telo nemalo žiadnu hmotnosť, nasiakol som do trávy a rozpadol sa na atómy.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!