Všetci vieme, že pokiaľ ide o použité fotky a uvádzanie ich zdrojov v médiách, situácia nie je vždy ružová. Práve preto je o tom dôležité hovoriť a práve preto som sa rozhodol napísať túto krátku story o tom, ako sa moja fotka bez mojej vedomosti ocitla na stránkach novín, ale hlavne o tom, ako prebiehalo riešenie tejto situácie a aká bola komunikácia a záver celej veci.
Ako sa dostala do novín?
24. augusta 2014 bola v Bratislave silná prietrž mračien a ja som práve v tom najväčšom lejaku vystúpil z električky na Kapucínskej ulici. Obchádzali ma zmoknutí úbožiaci s topánkami v rukách a ja som sa, chvalabohu s dáždnikom v ruke, vybral dolu schodmi na Klariskú. Naskytol sa mi takýto pohľad:
Čo iné spraví človek 21. storočia so smartfónom vo vrecku? Odfotí to a šup s tým na facebook. Presne to sa stalo aj s touto fotkou, ktorá sa spolu s ďalšími dvoma až troma šírila po facebooku relatívne vysokou rýchlosťou, čo som samozrejme už pri jej fotení očakával. Tento článok ale nie je o viral marketingu, ale o tom, čo sa s touto fotkou stalo potom.
O dva dni neskôr, v utorok 26-teho sa ma známa pýta, či som tú fotku posielal do denníka SME, lebo ju vraj videla v pondelkovom tlačenom (!) čísle. Okamžite mi vykypela žlč, keďže som nič nikam neposielal. Rýchlo som sa pozrel aspoň na ich web a voilá, ona je aj tam, v článku o nedeľnej búrke spolu s tými ďalšími troma. Aby to nestačilo, jedna z nich má dokonca vodotlač ČAS.sk. A čerešničkou na torte bol uvedený zdroj, ktorým nebolo nič iné ako „Archív SME“.
Reakcia 1: Filip Struhárik
Keďže sa publicistikou u nás zaoberám, rozhodol som sa, že to neprejdem mávnutím ruky, ale sa to pokúsim ak nie vyriešiť, tak na to aspoň verejne poukázať a vyvolať diskusiu. Tak som teda po tom, ako vyprchal rage z drzej krádeže minimálne mojej fotky, prešiel rôznymi kontaktami na redakciu SME, až som sa nakoniec rozhodol priamo na facebooku napísať Filipovi Struhárikovi, o ktorom viem, že novinárčinu berie vážne a navyše je to prístupný a racionálny človek.
Filip zareagoval tak, ako som očakával a to napriek tomu, že toto absolútne nie je jeho kompetenciou. Potvrdil mi, že fotka je aj v tlačenej verzii, vnímal to ako problém a ihneď informoval zodpovedných aj ich nadriadených, aby vedeli, čo sa stalo. Aj keď som predpokladal, že bude komunikovať na úrovni, k celej veci pristupoval ešte asi kúsok nad moje očakávania tým, že sa ospravedlnil za chybu, ktorá vlastne nebola jeho, ani nebolo v jeho kompetencii ju riešiť. Informoval ma o tom, koho všetkého oboznámil s tým, čo sa stalo a celá komunikácia s ním bola viac než na úrovni.
Píšem o tom preto, že toto dnes nie je samozrejmosťou. Nejde vôbec o fotku. Ide jednak o to, že fotky sa takto kradnúť jednoducho nemôžu, hlavne pokiaľ ide o médium ako je SME, a jednak o to, že vecná, racionálna a ľudská komunikácia ako bola táto by mala byť oveľa frekventovanejšia. Takisto ako treba poukázať na zlé praktiky ako krádeže fotiek, treba totiž ukázať aj na to, ak sa tieto praktiky dajú veľmi priateľsky vyriešiť.
Reakcia 2: Tomáš Bella
Story však ešte nekončí. Na ďalší deň mi (bez akéhokoľvek môjho ďalšieho inputu) napísal Tomáš Bella, ktorý mal v SME nedeľnú službu a zodpovedá za prebratú fotku. Písal, že sa snažil vypátrať autora fotky, no nebol úspešný, a tak sa rozhodol risknúť to a spoľahnúť sa, že autorom je ten človek, ktorý im fotku poslal, čo bola však chyba. Niekoľkokrát sa mi ospravedlnil s tým, že to nie je bežná prax a že ho to mrzí. Vypýtal si odo mňa údaje a číslo účtu, na ktoré mi majú poslať za fotku honorár. Pokiaľ ide o riešenie problémov, bývam skeptický, a práve preto ma tento krok (nie len honorár, ale Tomášova reakcia ako taká) veľmi príjemne prekvapil. Tomáš sa rozumne a jasne ku chybe priznal, ospravedlnil a zjednal nápravu. Filip sa nakoniec ospravedlnil ešte raz, a to verejne vo facebookovej diskusii k fotke samotnej.
Ešte raz by som chcel zdôrazniť, že mi vôbec nešlo o fotku, o urazené ego alebo o honorár, o ktorý ma ukrátili. Veľmi dobre viem, že s fotkami to nie je jednoduché, no cítil som potrebu ako interne, tak aj externe poukázať na to, ako sa veci nemajú robiť. Takýmto spôsobom vytlačiť fotku z neznámeho zdroja je jednoducho fušerina. Stane sa to, no malo by to byť výnimkou. Verme teda tomu, že som mal smolu (alebo skôr šťastie) a natrafil práve na jednu z mála.
Ponaučenie?
Záleží mi na novinárskej praxi u nás, hlavne pokiaľ ide o mienkotvorné denníky, a preto chcem týmto článkom okrem ukázania na to, čo sa robiť nemá, poďakovať ako Filipovi Struhárikovi tak Tomášovi Bellovi za absolútne korektné, vecné a príjemné riešenie celej veci.
Keby sa každý problém riešil ako prípad mojej búrkovej fotky, bol by svet oveľa krajším miestom. Skúsme sa mu teda aspoň priblížiť a riešiť problémy tak ako sme vyriešili tento. Bol to totiž exemplárny príklad toho, ako riešia problémy skutoční gentlemani. V klobúkoch a tak.