Pozri sa na seba. Znovu sa vraciaš zahmlenými ulicami a jediné, čo počuješ, sú tvoje vlastné kroky. Kdesi z vetracej šachty podzemného klubu cítiť pivničnú zatuchlinu, vieš, čo myslím, ten smrad, ktorý ti vždy voňal, nevieš prečo, ale vždy ti voňal, vždy ťa to fascinovalo, od tajomných kľúčových dierok na zavretých kostoloch až po staré vínne pivnice, ten zatuchnutý smrad mal vždy niečo do seba. Presne ten zápach ťa odvádza od myšlienok, ak vôbec v túto polnočnú hodinu ešte nejaké máš.
Ulice sú prázdne a hoci je august, počasie ťa mysľou vracia do minulého októbra, zdvíhaš si golier na bunde a pripravuješ sa na štandardne nudnú dvadsaťminútovú chôdzu domov. Autopilot. Ide to samo, už dávno nerozmýšľaš nad tým, kadiaľ viesť kroky, akurát sa vždy radšej štyrikrát pozrieš cez cestu, predsa len si už čo-to popil.
Alkohol k týmto večerom patrí, bez neho by si už skutočne nemal prečo vychádzať z domu. Zásadne pritom piješ niečo, čo nepije nikto iný. Whisky, lebo to má úroveň. Keď už nie ty, tak aspoň alkohol, ktorý piješ. Bielych rusákov, lebo to je kontroverzné. Aj preto, že ti to chutí, ale hlavne preto, že to je špeci, iné, volaj to ako chceš, sám by si povedal, že to nepotrebuješ volať menami, ale obaja veľmi dobre vieme, že je to iba póza.
Pozri sa na seba. Potrebuješ byť kontroverzný, lebo nič iné nemáš. Potrebuješ ten pohľad priklincovaný o asfalt chodníka pod topánkami, potrebuješ pátos, potrebuješ všetko to, čo ľuďom vykresľuješ ako otrasné, potrebuješ…už vlastne ani nevieš, čo potrebuješ. Vieš ale, čo nepotrebuješ. Nepotrebuješ nikoho, aby ti dával rozumy, ako odstrašujúci príklad si totiž úplne postačíš sám.
Máš chuť spať, ľahnúť si a vypnúť, zmiznúť, vysublimovať a zobudiť sa ako niekto iný, niekto, kto bude na takých ako si ty pozerať s poľutovaním. Chudák chalan, povedal by si namaľovanej kráske vedľa teba, ten to nemá v živote jednoduché, a s výrazom suveréna by si jej zišiel rukami po rifľovej sukni.
Pozri sa na seba. Na tých sukniach by si šiel oči nechať, voláš ich štetkami, no závisť s tebou lomcuje ako vietor s listami na stromoch, ale ty nie, nie a nie a nie, nepozrieš sa, je to predsa pod tvoju úroveň, nepotrebuješ sukne, štekle, cecky, zadky a vlasy. Nepotrebuješ posilky, peniaze, autá, prestíž, popularitu. Nepotrebuješ drahé obleky, nepotrebuješ sex, nepotrebuješ sympatie, vône a nočné rozhovory, nepotrebuješ nič z toho, vystačíš si aj sám, veď čo, presviedčaš sa o tom už niekoľko rokov, tak prečo by si to nevydržal hoci aj tento, aj ten ďalší, je to predsa jednoduché riešenie, oveľa jednoduchšie ako pozrieť sa na seba a uvedomiť si konečne, čo vlastne (ne)robíš.
Pozri sa na seba. Neveríš sám sebe, neveríš tomu, že sa dokážeš ojebávať čo i len jeden ďalší deň, každá hodina strávená v spoločnosti kohokoľvek, v spoločnosti ľudí ti vyhadzuje na oči šialenstvo toho celého, tohto pomýleného prístupu k životu. Utekáš sám pred sebou, si zbabelý, zbabelý ako…nemáš ani prirovnanie, si expert na jazyk, ale tu ti zrazu slová zlyhávajú, čo? Zlyhávajú rovnako ako keď máš nabrať čo i len štipku odvahy na akýkoľvek krok mimo sfér, v ktorých sa cítiš doma, mimo tvojej pohodlnej zóny komfortu, ktorú tak nerád opúšťaš. Si pohodlný snob, ktorý vždy ide tou najjednoduchšou, istou cestou. Chceš sa posúvať niekam vpred, ale si príliš pohodlný na to, aby si čokoľvek riskoval.
Habkáš ako ryba na suchu a už keď si len malý krôčik k precitnutiu, niečo sa stane, niečo sa v tebe zlomí a prepadneš panike, panike z neviem čoho, asi zo života, lebo si jebnutý, počuješ? Počuješ, ale nepočúvaš, alebo počúvaš a ignoruješ ma, vždy máš nejakú hlúpu výhovorku, nejakú pseudointelektuálnu kokotinu, o ktorej sa snažíš presvedčiť sám seba, obom je nám dávno jasné, že je to len lož, ktorej sa chytíš, lebo nič iné jednoducho nemáš. Vymyslíš nejakú sprostosť a zrazu si zase tu, zase kráčaš domov a ide ťa roztrhnúť, lebo vlastne nikam odísť nechceš. Nemáš gule ani na odchod, ale ani na to, aby si zostal.
Si slaboch a prichádzaš na to vždy až keď je neskoro.
Z myšlienok ťa vytrhnú hlasy, oproti tebe kráčajú dve dievčatá, zaujme ťa tá ryšavá, tá, čo je bližšie k tebe, nadviažeš očný kontakt a až do chvíle, kedy sa miniete, ho nepreruší ani jeden z vás. Cítiš sa dobre, je to jediný úspech, ktorý sa ti za celý večer podarilo dosiahnuť. Si spokojný? Je toto skutočne to, čo ti stačí? Si skutočne až natoľko kolosálny pokrytec, že zvládaš žiť v ilúzii o tom, aký si?
Pozri sa na seba. Chceš byť úspešný, ale v iných veciach ako v tých, v ktorých úspešný už dávno si. Čo na tom, že ďaleko predchádzaš ostatných v tom, čo je nedôležité. Chceš získať rešpekt, úroveň, hodnotu, potrebuješ uznanie. Prosím ťa, sprav mi láskavosť, ani nezačínaj rozprávať o tom, ako nepotrebuješ uznanie. Každý, aj ty potrebuješ uznanie, a napriek tomu, že sa zdá byť na dosah ruky, je stále dostatočne ďaleko na to, aby si ním kŕmil svoju neutíchajúcu závisť ku všetkým naokolo. To je totiž to, čo to je, nesnaž sa nazvať to inými menami, viem, že tvoj slovník obsahuje kadekoľko sofistikovaných cudzích slov, ktorými rád zaobaľuješ vlastné komplexy, ale toto je jednoducho závisť v jej najčírejšej podobe. Závidíš, lebo si menej, menej ako ostatní.
Pozri sa na seba. Robiť si nároky na úspech by bolo krátkozraké, si pevne zaradený, si presne sociálne determinovaný, spoločenská delimitácia ťa ukrižovala do roly, z ktorej sa nie a nie vymaniť, do roly, ktorá ťa definuje natoľko, že si sa už dávno stal jej sluhom. Sem-tam ťa zachváti snaha sa z tohto labyrintu vymotať, kúpiš si iné šaty, zájdeš na iné miesta, stretneš sa s inými ľuďmi. Snažíš sa za každú cenu dosiahnuť úroveň všetkých naokolo, zabúdaš však na to, že aby sa ti to podarilo, musel by si sa zmeniť – a na to nemáš odvahu. Každopádne, kto nie je hladný, jesť nedostane.
Pozri sa na seba. Koho sa snažíš ojebať, hm? Je pol druhej ráno, sedíš doma a nalievaš sám sebe, rozmýšľaš nad tou ryšavou a hovoríš si, že nabudúce to určite nezostane len pri očnom kontakte.
Pozri sa na seba. A povedz mi, že tomu sám veríš.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!