Momenty marazmu

Poznala si tie momenty, ten pocit, keď vystúpiš z vlaku do vlažného podvečera a podáš si ruky s kamarátom, ktorého si hrozne dlho nevidela, ale aj tak máte obaja pocit, že sa nič nezmenilo, že nemáte nič nové, že je všetko po starom, pozriete sa na seba a ani nemusíte hovoriť, poviete len meh, vzdychnete a idete na pivo ako keby ste na tom poslednom boli včera.

Slnko zapadne a ty končíš (alebo začínaš?) nad textom a nevieš, čo by si napísala, toľko toho chceš povedať a slov je zrazu tak málo a len sedíš, sedím a nie som si istý, čo si myslím, hej, neviem, ako presne sa odohrávam a potom zazerám na prázdny papier a nenávidím ho, nenávidím, je odporne čistým strojcom mojej nevyjadriteľnosti, vytvorí okolo mňa škrupinu, z ktorej sa neviem dostať, neviem vstať, vystrieť sa, nadýchnuť sa a nechať sa pochopiť, nedokážem, nemám dosť síl sa cez tieto vrstvy bieleho papiera prepísať von medzi ľudí, čo povedia áno, viem, čo tým myslíš.

Ale ty si vedela, čo tým myslím, hej, ty si dobre vedela. Je to ten pocit prázdnoty, ako keď sa objímeš s niekým, kto ti bol kedysi strašne blízky a ty cítiš už len nejakú vyprázdnenosť, vysušenú pavučinu medzi vami. Sladkokyslú chuť. Marazmus. Hej, to je ono, marazmus cítiš a nevieš ho povedať, nevieš ho vysloviť, nevieš, neviem ho napísať.

A potom sa len takto bezcieľne prechádzam po tmavom parku, dávam si dlhé bozky s hustnúcou hmlou a žmúrim oči do neznámeho priestoru, neznámeho času. Snažím sa znieť dobre sám pred sebou, sám vo svojej hlave, musím mať silné myšlienky, prelomové, žalúdok sa mi otáča z vlastnej sentimentality ale aj tak sa ňou bičujem, hej, ďalej sa ňou bičujem až do totálneho, extatického stavu emocionálneho vytrženia, v ktorom príde veta a ja si poviem TO JE ONA! To je tá veta, čo vyjadruje moju tragédiu bytia, moju rozpoltenosť, moje hlboké pocity, moju citlivú vnímavosť a všetky tie ďalšie veci, ktorými sa potrebujem odlíšiť od okolia, aby som sa nehanbil za svoju prvoplánovú priemernosť. To je ona, poviem si, chvejúcimi sa prstami ju napíšem a so zavretím zošita sa vrátim späť do marazmu.

Bola si pri tom, keď sa mi podlomili nohy z problémov, ktoré som si sám vyrobil. Vyšiel som von a dupal po mačacích hlavách a ty si ma dobehla a spýtala sa Čo ti je? a ja som musel, hej, musel som nasadiť sladkokyslý výraz presvedčeného mizantropa a hrať svoju rolu outsidera ďalej, neviem prečo, ale patrilo to ku mne alebo ja som patril k tomu, jednoducho hral som ďalej, kráčal som ďalej, dusil sa sám svojim dychom a povedal Nič.

Nechápala si ma a ani ja som sa vlastne vtedy nechápal a svojím spôsobom ma to aj tešilo, hej, bola to akási bizarná radosť z toho, že idem proti niečomu, akurát to niečo som bol ja. Ležal som na posteli tvárou dolu a tešil sa z vlastnej mizérie, ktorú som potreboval, aby som si dokázal, že mám nejakú hodnotu.

Vedela si, kedy sa mi marazmus šplhá na členky. Vtedy vždy dlhými krokmi utekám hore schodmi na hradný vrch nakŕmiť svoju sentimentálnu potrebu outsiderie, utekám ako kôň s klapkami na očiach, nevidím a nepočujem, až na vrchole spomalím a zadýchaný zakloním hlavu. Aj ty si určite niekedy cítila biť vlastné srdce, cítila, ako ti tlačí na hrudnú kosť a vlní ti celým hrudným košom, až kým sa úplne neupokojí. A keď sa upokojí, tak takmer zastavím, nohy len akoby zotrvačnosťou kladiem jednu pred druhú, nie je to chôdza, je to len pohyb zo zvyku, zo zbytočnosti, hej, zbytočnosti času, bytia, žita, bžitia.

Zahnem na opustené nádvorie východného krídla a stojím. Často si predstavujem ako to asi vyzerá zvnútra budov, hlavne večer alebo v noci, ako asi vyzerá miesto, na ktorom teraz stojím z miestností za oknami, do ktorých sa pozerám. Každé okno, každá tmavá miestnosť je pre mňa záhadou, chcel by som vidieť tmavé chodby, chcel by som byť v sekunde na prvom poschodí východného krídla a počuť ozvenu vlastných krokov v prázdnych halách. Chcel by som ticho, nehybne stáť pri okne a pozerať sám na seba ako stojím na dlažobných kockách nádvoria a s prižmúrenými očami skúmavo zazerám na okná.

Včera v električke cestou do školy som znovu videl vnútornosti. Niekedy to príde, neviem prečo, tá silná predstava mokvajúcej existencie. Predstavujem si, ako vo mne pracujú, ako sa vo mne hmýria moje vlastné vnútornosti, orgány, ktoré som vlastne nikdy nevidel a dúfam, že ich ani nikdy neuvidím. Počujem mľaskot čriev, crčanie mokov a štiav, chrapot preskupujúcich sa chrupaviek, tichú trpezlivosť kostnej drene. Zdvihnem zrak a všetci cestujúci sú zrazu konglomerátmi čriev, mokrými vakmi hmýriacej sa krvi. A pritom sú takí pekní, čistí, milí a rozprávajú sladko. Ale ja to v nich cítim, za mokvajúcimi žľazami, púliacimi sa očami a vzdúvajúcimi sa pľúcami prúdi niečo ďalšie, niečo, čo nikto nechce, ale je to neoddeliteľné od krvi, nepustí to, bude to v žilách kolovať až do smrti. Tekutý marazmus, ktorý si každý necháva pre seba, tvári sa, že ho nemá a v električke preto vládne hrobové ticho.

Večer po ceste domov som si ľudí všímal znovu, boli úplne iní, po orgánoch nebolo ani stopy, boli to celé existencie, hej, boli to duše. Vedela si, že ľudské duše sú večer iné ako ráno? Že ľudia sú večer úplne iní? Naozaj, keď niečo robíš večer, napríklad čítaš toto, tak je to úplne iné ako keby si to čítala ráno. No a ja som šiel, sledoval večerné metamorfózy ľudskej existencie, so záujmom som pozoroval okolie a vtedy prišla tá vôňa. Kráčal som dolu Poštovou a obklopila ma vôňa tohto sveta, všetky tie vône všade naokolo, všetko voňavé a všetci krásni, dokonalí. Bezstarostní, nádherní a šťastní jeden s druhým. Na prvý pohľad. Na druhý som už nemal energiu. Alebo odvahu.

Poznala si tie momenty, ten pocit, kedy si večer líhaš do vane s pohárom červeného marazmu a pomaly ti začína dochádzať, čo sa okolo teba vlastne deje, začínaš prichádzať na to, čo vlastne vidíš, hej, začínaš chápať, kto si.

A vôbec, prečo o tebe rozprávam v minulom čase, keď tu si? Alebo tu snáď nie si?

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.