Mal som sto chutí odísť, pobrať sa kadeľahšie, zaujať SVOJE statočné MIESTO, kde by som zapadol… Ale pre mňa nikde niet miesta; som nadbytočný. (Jean-Paul Sartre, Hnus)
Vtedy som býval v starom žltom dome s okrúhlym múrom vedľa vchodu. Vyblednutá, zoschnutá omietka sa na niekoľkých miestach odlupovala a záhrada bola zanedbaná, plná vysokej buriny. Neviem, kde presne ten dom bol, niekde v anonymnej uličke pod Slavínom, ktorej zmiznutie by si nikto ani nevšimol, raz sme šli okolo, možno si pamätáš, obchádzali sme ho po schodoch nad záhradou. Bol krásny deň a ja som zastal, hovorím Mám rád okrúhle múry a ty si stála a usmievala sa a toto si pamätám, viac nie, iba tie schody ako na nich stojíš a úsmev a ako sa na to miesto neviem vrátiť. Neviem sa tam vrátiť, neviem ho nájsť, a už ho ani nehľadám. Zostala mi len tá predstava, som odkázaný na vágnu, pomaly sa strácajúcu spomienku, pocit, hmlu, tušenie.
O vágnom (alebo neostrom) jazykovom výraze hovoríme vtedy, keď jeho zmysel (pojem, význam) nejednoznačne identifikuje (určuje) jeho denotát. (Jazykový časopis JULS, 1977, č.1)
V suteréne ulice, na ktorej meno si už nespomeniem, bola vtedy krčma, taký pajzel, tretia cenová, stoly s okrúhlymi nohami, horčicovo neurčitá farba stien, špinavá podlaha a málo svetla zo slabých žiaroviek, pod ktorými sa vznášali zvesené hlavy driemajúcich štamgastov. Nič som si tam nikdy nevypýtal, hostinský – stará škola – reagoval telepaticky, ani som sa nestihol usadiť a pristáli pred nami dve pivá, hovorím Ďuso, povedz mi, prečo si bol v rozpore s režimom?
Ďuso bol umelec. Mizerný, ale umelec. Umelci majú právo sa nazývať umelcami. Aj ja si vravím umelec, veď aha, čmáram po stranách nezmysly a tvárim sa pri tom múdro, pripadám si lepší, a aj ty keď sa ma spýtaš Čo to máš v zošite? tak žoviálne mávnem rukou, akože nič, akože ani za reč to nestojí, ale je to hra, chcem, aby si sa pýtala, s jemným úsmevom ľahostajne zakrútim hlavou a odpijem si z ružového vína (odkedy som umelcom, tak len ružové), spýtaš sa ma Môžem? a ja sa vyžívam v tvojom záujme, keď si čítaš moje priemerné texty. Hovorím, umelci majú právo sa nazývať umelcami. Ďusove obrazy Ďuso nechápal. Nikto nikdy jeho obrazy nechápal a preto bol vždy taký úspešný. Nie preto, že by bol v rozpore s režimom.
– Ďuso, ja tvoje obrazy nechápem. Povedz mi, prečo si bol v rozpore s režimom?
– V rozpore s režimom som bol, lebo ma všetci srali.
Pripíjam na kádrovú rezervu! – zrúkol na celú krčmu a cez mrmlot zobudených ožranov som cítil zmätené, ale o to krvilačnejšie pohľady okolosediacich. Treskol krígľom o stôl akoby ho chcel rozbiť (stôl, nie krígeľ, ten vydrží, hovorím, tieto krígle nás prežijú, aj teba, aj mňa, aj naše umenie. Umenie od slova umelec od slova umelý.)
– Ale ty si umelý. Vanesine cecky boli umelé. Hovoril som ti o Vanese? Ona mala síce trošku prasačí noštek, ale mala strašne veľké cecky…fajn baba. Kvôli nej sa mi zrútil hodnotový systém. Ale nie o tom som chcel, o inom. Normálne som toto, zistil, že najlepšie je jebnúť si pred tým ako ideš spať kynedril. Akože vážne, toto, polku kynedrilu skoro každý večer žerem. Ráno potom hlava menej bolí. Dal by som si ďalšie pivo, veď toto je oné, jak voda, nie?
A o Sylvii som ti hovoril? Vanesina kamarátka zo strednej, no ty kokos bohovská bola, to ti poviem. Takto, ono akože ani jednu by som….vieš no, jak to chodí a tak. Obidve mali asi tri a pol cecky, veľkosťou, nie počtom, rozumieme sa. Kde je, kurva, to pivo?
Ďuso má rád pivo. Už dlho mu to vyčítam, vraj Ďuso, ty si umelec, správaj sa tak, musíš byť bohém, to sa dnes babám ohromne páči, povieš Som umelec a hneď sú z teba mimo. Navyše si maliar, to máš výhodu, rozrečním sa, rozhadzujem rukami, ak je nepochopiteľný text, je to nahovno, ak je nepochopiteľný obraz, si génius. Ďuso, ty si génius! Géniovia nepijú pivo! Ale on nie, nedá sa počuť a tak sme uzavreli pivné prímerie. Prižmúril som oči. Umelci musia byť predsa aj výstrední.
– …taká vlhká bola, ako, rozumieš, normálne, taká bola z toho vlhká že amen. – Ďuso stále reční o nechutných sexuálnych eskapádach s Vanesou a ja sa snažím ho počúvať.
– …vtedy sme jedli surového diviaka, normálne krv z toho zvera ešte tiekla. Surové prasa to máš ako sushi, akurát s prasaťom. To ti je taká pochúťka, že…
V duchu sa vraciam k okrúhlym stenám visiacim hlboko pod zožltnutým stropom, z ktorého osamelo trčí masívny, hrozivo statický luster. Prichádzam k dverám, čas sa spomaľuje a vzduch redne, v tme vždy redne, vieš, že vzduch po tme je vždy ľahší ako za denného svetla? Vchádzam do zatuchnutého ovzdušia schodiska a bojím sa, že za schodiskom bude znovu ten istý priestor, ktorý som pred tromi hodinami opúšťal. Tá istá takmer prázdna miestnosť, kde sa strácam, zanikám, miznem, sediac na vyprašivených parketách pod oknom spomínam sám na seba a kdesi v matnom odlesku tajne prítomnej bezvýznamnej existencie vidieť v tej izbe tvoju postavu…
– Ja mám návrh, poďme sa rozobrať na hovná!
Hostinský šmahom ruky vymenil prázdne poháre za plné a Ďuso chytil druhý dych.
– O., ty si učiteľ, povedz, čo ťa naučil život? – začal zoširoka, ponárajúc dlhý nos do nadýchanej peny. Ďuso je klasik, hovoril som ti? To je asi dôvod, prečo som s ním bezdôvodne presedel v tom hnusom, všivavom a zadymenom pajzli desiatky hodín smerujúcich nikam a predsa takých napĺňajúcich a ukolísavajúcich celé okolie to spomaleného súmraku.
Čo ma však naučil život? To je dobrá otázka a rád by som na ňu poznal odpoveď. Človek by čakal, že učiteľ má vždy v rukáve nejakú múdrosť, nejakú životnú pravdu. No hoci sám učím iných ľudí, každý večer sa vraciam tou istou tmavou cestou k mĺkvym múrom žltého domu s pocitom prázdnoty, vákua, prachu na dne ničoho. Som ticho, mlčím, nemám v rukáve nič, sám by som potreboval naučiť ako to celé zvládať, ako sa správať k sebe, k tebe, ako žiť.
– Naučil ma obliekať sa takto. – odvetím nakoniec a na chvíľu sa na seba pozriem ako cudzinec vo vlastnom tele, predstavujem si aké by to bolo raz na tých schodoch v tme stretnúť samého seba. Len raz, len jediný raz sa pri kráčaní k dverám uvidieť ako zostupujem z opačného smeru…
– Ale nie to som chcel, veď to je, jako jasné, veď musíš byť štramák, ale normálne mi povedz toto, že čo ti to dalo do života, rozumieš, že nejakú životnú lekciu, nadhľad alebo tak.
– Ty filozof.
– Piču filozof…Feťák som! – vyhlási rozhodne s dramatickou dvojsekundovou odmlkou medzi vetami a energickým pohybom ruky roztrieska spolovice plný pohár o zem.
– Rozbil som celý pohár, ja to zaplatím! Kde je barman? Ja to zaplatím. Celý ten pohár. Rozbil som celý pohár, ja to zaplatím!
Rezignovane sedím a Ďuso zháňa hostinského, ktorý malátne zoberie mop a bez slova začne utierať rozliate pivo s črepmi z podlahy. – …celý pohár, ja to zaplatím!
Za malú chvíľu je pred Ďusom už ďalšie pivo a on sa sentimentálne sladkým tónom znovu rozreční o svojich sviežich dvadsaťniečoročných milenkách.
– …rozumieš, veď prečo by som jako nie…Som muž žijúci v stabilnom vzťahu, u ktorého sú diskrétne romance tolerované. Napríklad táto, už neviem ako sa volala, zbalil som ju na ten zelený obraz čo som potom strelil za dvacku, vieš ktorý, toto, hej, presne na ten grc, hahaha, sadla ako mucha na lep, hlúpučká bola. Som si to s ňou rozdal dole v práčovni, taká bola ohybná, ty kokot, to si ešte nežral do piči, ty kokot. Ti hovorím. Za ten zelený, hahaha, rozumieš…
Vraj umelec. On, ja. Umelec od slova umelý. Umelé obrazy, umelé texty, umelé rozhovory. Umelý život.
– V rozpore s režimom som bol preto, lebo ma všetci srali. Bola to iná doba, rozumieš, doba bola taká, iná, kádre a orgány a toto, oči v chrbte, na kokot, čo si budeme hovoriť. Úplatné všetko, oné, bakšiš a takéto veci, teraz to máte iné, si študujete, každý študuje, decká s holými hlavami, kurva, my sme sa báli na červenú prejsť!
Videla si niekedy Ďusove obrazy? Nie? Jeden visel aj v žltom dome, v rohu, v prítmí, zdalo sa mi, že tam vyzerá tajomnejšie, strácal sa v obrovskej bielej ploche prázdnych stien a nikdy som sa Ďusa nespýtal, čo je na ňom. Nikdy som sa nedopátral, čím boli jeho obrazy proti režimu. Nikdy som im nerozumel.
Dobrí umelci jestvujú len v tom, čo vytvoria, a preto sú ako osoby nezaujímaví. (Oscar Wilde)
Bol krásny deň a ja som zastal, hovorím Mám rád okrúhle múry a ty si stála a usmievala sa a ja som sa snažil cez popraskaný rám okna zistiť, či tam ten obraz ešte visí. A teraz, po rokoch…čo dodať? Ležím na podlahe, svetla za malým oknom ubúda, strácam sa v rohoch okrúhlej steny a prázdny priestor je prázdny, prázdny, prázdny. Zatuchnutá, stará ozvena ticho sviští, luster sa nehýbe a v stojatej neurčitosti sa tu niekde vznáša tvoje tušenie, hovorím si Niečo to pre mňa predsa znamená, niečo to musí znamenať, hovorím si umelec, aby som sa mohol topiť v týchto predstavách. Mlčím, hlucho mlčím a oči mi padnú na obraz, ktorý tu vlastne ešte stále visí.
Zmĺkneme, keď máme pocit, že na veciach, ktoré ideme povedať, vôbec nezáleží? (Balla, Outsideria)
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!