Už veľa ľudí sa zamýšľalo nad zmyslom života, nad tým, čo nás stále ženie vpred, nad tým čo je to, čo nám bráni obesiť sa na opasku na najbližších toaletách.
Ja nebudem ani prvý ani posledný.
Myslím však, že je potrebné, aby sa nad tým, čo nazývame „zmysel života“ zamyslel každý. Totiž okrem hŕstky šťastne nevedomých, ktorí to jednoducho nepotrebujú, existujú už len takí, ktorí sa bez svojho „zmyslu života“ nezaobídu, či už si to uvedomujú alebo nie. Verím tomu, že medzi týmito dvoma pólmi je len veľmi málo odtieňov, a že takmer každý musí viac-menej vedieť prečo chce pokračovať, prečo ešte nevrhol svoju existenciu s tehlou okolo krku zo skaliska nad mestom.
Niektorí hovoria o zmysle života ako takého, o zmysle života všetkých ľudí; či už je to láska, zábava, život sám alebo čokoľvek iné. Ja to považujem za nezmysel. Neverím v nijaké univerzálne poslanie, nijaký univerzálny zmysel existencie každého jedného človeka.
Myslím si, že každý človek má právo nájsť si ten svoj. A keď ho nájde, nie je to len objavenie niečoho predurčeného. Keď ho nájde, vlastne si ho sám určí. Zmysel života je podľa mňa zodpovednosťou nikoho iného než jeho nositeľa.
Každý si musí nájsť ten svoj, nikto iný mu ho nemôže naordinovať. Môže mu pomôcť ho nájsť, môže ho nasmerovať, ale nemôže mu ho vnútiť.
Skutočný zmysel života človek nájde až vtedy, keď naozaj uverí, že pozná to, pre čo chce žiť.
To je jedinou nevyhnutnou a zároveň úplne dostačujúcou podmienkou. Určite odmietam tvrdenie, že zmyslom života je – vlastne čokoľvek. Niekto môže žiť aby jedol, niekto aby mal každý deň trojitý koitus, a niekto aby sa stal pustovníkom a už nikdy nevidel živej duše. Podľa mňa nemôže existovať niečo, čo ženie dopredu všetkých rovnako a bez výnimky.
Každého napĺňa niečo iné, a „naplnenie“ je podľa mňa len iný výraz pre už spomínaný „zmysel života“.
Keď tak na to myslím, nikdy som sa nikoho priamo nespýtal niečo ako „Máš zmysel života?“ alebo „Pre čo si myslíš že má význam žiť?“. Asi by ma aj celkom zaujímalo, čo by na to ľudia okolo mňa povedali a ako to celé vnímajú.
Určite si však nemyslím, že treba mať za zmysel života nejaký „vznešený ideál“ alebo čokoľvek podobné. Ak niekoho život uspokojuje to, že papá veľa čokoládky; prečo nie?
Môj brat mi raz rozprával, ako počul jedného mladíka na ulici hovoriť:
Na živote záleží, že dve veci: prvá – chlast, a druhá – že nebyť kokot.“
Toto tvrdenie, hoci primitívne, má niečo do seba. Ten človek síce určite dosiahne svoj cieľ jednoduchšie ako niekto, kto chce napríklad „veľa zarábať, mať peknú a múdru ženu a skvelé deti“, ale to nie je pointou. Dosiahnutie tohto zmyslu alebo cieľa je jedna vec, ale oveľa dôležitejšie je ho vôbec poznať.
Autor vyššieuvedenej definície má jasno, čo chce v živote dosiahnuť, a akými zásadami sa má riadiť. Bez ohľadu na ich obsah môže byť svojim spôsobom oveľa spokojnejší ako niekto, kto ešte svoj zmysel života nespoznal.
Tu sa dostávam k snáď najdôležitejšiemu, čo chcem povedať:
Nejde o to, čo je Vaším zmyslom života. Podstatné je to, že ho pokladáte za dosť dôležitý na to, aby ste preň žili.
Ak tomu tak je, prekonávanie prekážok sa stane o triedu jednoduchším. A netreba k tomu nijaký sofistikovaný cieľ alebo vysoké morálne zásady. Váš osobný zmysel života môže byť hoc aj úplne primitívny; pointou je, že je Váš a že sa Vám oplatí preň žiť. Preto ho vlastne voláme zmyslom života.
Otázkou je, či je naozaj také dôležité mať zmysel života jednoznačne definovaný a jasný.
Na to nemám nijak vyhranený názor a hoci sa prikláňam k myšlienke že to dôležité je, je mi jasné, že nikto nezistí prečo chce žiť počas päťminútového zamyslenia. Je mi jasné, že nájdenie toho, pre čo chceme žiť, môže trvať niekoľko rokov alebo desaťročí, prípadne dlhšie.
Zmysel svojho života nikto neobjaví lusknutím prstov.
Takisto je možné, že po čase zistíme, že to, čo sme zaň považovali, už jednoducho neplatí, a musíme si nájsť niečo iné. To nie je nič neobvyklé, človek sa v priebehu života mení. Niekedy sám, niekedy vplyvom okolia.
Vplyv okolia je podľa mňa do istej miery nevyhnutný, rovnako ako sebareflexia a zamýšľanie sa nad sebou. Pre nájdenie zmyslu života je kritická práve vhodná kombinácia oboch týchto faktorov. Ani jeden netreba podceňovať.
Bez zamyslenia sa nad sebou bude človek mentálne stagnovať a nikam sa nedostane. Rovnako vplyv okolia môže byť silnejší ako sa zdá.
Niekomu stačí málo a okolie ho zmení, niekto je tvrdší oriešok. Niekto mení názory často, niekto je tvrdohlavý ako kocka žuly. To je normálne. Práve preto neexistuje univerzálny návod, ako na to.
Všetko čo môže človek urobiť je rozmýšľať.
Bez ohľadu na to, na čom svoj zmysel života človek vybuduje, je však podľa mňa dôležité len a len to, aby bol šťastným.
Zmyslom života je – aspoň podľa mňa – stav, v ktorom je človek aj uprostred depresie schopný o sebe povedať, že je šťastný. Zmyslom života je podľa mňa stav, v ktorom má človek niekoho, o ktorom vie povedať že ho má rád aj vtedy, keď sa s ním práve pohádal.
Ak ste toto celé čítali aby ste našli, čo napíšem ako odpoveď na otázku „Čo je zmyslom života?“, sklamem Vás.
Neviem.
Zostáva len tušiť že to, čo nás robí šťastnými má nejakú logiku, túto logiku sa snažiť odpozorovať a dúfať, že za pár rokov povedie, spolu s nejakým vonkajším impulzom (bez ktorého sa to často nezaobíde) k tomu, že sa jedného dňa zobudíte a budete si schopní svoj zmysel života definovať jednou vetou.
To je to, čo prajem každému, lebo je to jednoducho úžasné. Je úžasné vedieť, že máte niečo, kvôli čomu Vás život baví a kvôli čomu v ňom chcete pokračovať.
To je, podľa mňa, zmysel života.