Bolo to deň po tom, ako sa sused Takáč nešťastnou náhodou utopil vo vírivke hotela Krym v Trenčianskych Tepliciach z dôvodu nadmerného požitia alkoholu, a deň pred tým, ako som na záchode u klienta zažil pozoruhodné olfatívne déja-vu.
Sedel som tvárou v tvár dobrému známemu a pri lacnom stole prikrytom podozrivo symptomaticky socialistickým obrusom (kockovaný, bielo-červený, husté prešitie striedané s riedkym) som bez zbytočných emócií prežúval priemerne prepečený burger. Známy povrchne konzumoval ten svoj a bez prestávky fascinovane rozprával o rozširovaní svojej zbierky syntetizátorov, sekvencerov a ďalšej zvukovej techniky, pre ktorú už dávno musí do svojej miniatúrnej izby vchádzať komplikovanou sústavou premyslených, dobre nacvičených pohybov, ktorými prekoná všetky prekážky s klávesami, potenciometrami a tlačidlami tak, aby neublížil ani im, ani svojej, teraz už trénovane hypermobilnej sústave šliach, svalov a kĺbov.
Môj burger nebol bohvie čo. Žemľa suchá, drobivá, mľandravá a slizká, zelenina mokrá a syr nevýraznej chuti, hoci až príliš výraznej farby. Aspoň mäso bolo kvalitné, chutné a šťavnaté.
Nebolo to jediné šťavnaté mäso v dohľade. Bol piatok večer a z môjho miesta akoby naschvál natočeného priamo do jednej z najrušnejšíh ulíc v centre som mal dokonalý výhľad na všetky zadky, nohy, vlasy, náušnice, blúzky, krky a ruky, no hlavne na kozy a výstrihy viac či menej (bol piatok večer, takže skôr viac) vyzývavo uložené v obtiahnutých, vypasovaných, pružne prispôsobivých a v rôznej miere texturovaných bielych tielkach.
Oblieval ma pot a tep sa mi s postupne sa zvyšujúcou frekvenciou výskytu bezostyšne, vulgárne na obdiv verejnosti vystavených ženských tiel rýchlo zvyšoval.
Moja evidentne rozoznateľná ťažkosť sústrediť sa na počúvanie však známeho vôbec neodradila, ba naopak, akoby ani nevnímal tú mýticky bezodnú priepasť komunikačného vákua medzi nami, s neskrývaným vzrušením a ústami od horčice vytrvalo vysvetľoval minuciózne rozdiely medzi intrigatívne podobnými obvodmi filtrov v dvoch modeloch krokových sekvencerov od Yamahy a Rolandu.
Mám rád biele tielka. (Hlavne vtedy, keď ich je čím naplniť.) Iné farby nikdy nedosahujú ich úspešnosť (naprávam si peňaženku v ľavom prednom vrecku nohavíc) a nevyvolávajú ani zďaleka tak intenzívne nutkavé chute chytať, hladkať, stláčať, triasť, vyzliekať a znovu to celé opakovať, akoby šlo o vopred dobre premyslený, metodicky overený, vedecky validovaný postup s jasnou hypotézou.
V skutočnosti ide o však o pozoruhodne impulzívnou, ba až kompulzívnou intuíciou riadené, napriek tomu však veľmi dôkladné skúmanie zapájajúci všetky zmysly (netreba zabúdať na vôňu!) v neprospech analytických a racionálnych kapacít, ktoré sú v takýchto chvíľach vyčerpávajúco využité na absolútne vnímanie každého detailu tvarov, povrchov, fyzikálnych vlastností a ďalších dôležitých parametrov, ktoré napríklad v čiernom tričku nikdy nebudú také inšpiratívne ako v bielom tielku. Na strihu pritom samozrejme záleží, ramienka musia byť rovné, s deväťdesiatstupňovým polomerom vykrojenia v rohoch a horizontálnou líniou v rovine.
Ešte pred tým, ako som sa v onen piatkový večer mohol za neutíchajúceho komentára výhod a nevýhod syntézy frekvenčnou moduláciou začať zamýšľať nad ďalšími príťažlivosť definujúcimi aspektmi, ako napríklad mne záhadne sympatický, asi nie zriedkavý, no aj tak inšpiratívny spôsob ukladania tuku na bokoch, vstal som, aby som si dal pauzu od oboch tak debilizujúco dizjunktných línií podnetov, no hlavne, aby som sa vyšťal.
To som ešte netušil, že o menej ako štyri hodiny budem dokončovať dôkladne zostavený zoznam fyzických čŕt, oblečenia, pohybov, zvukov a ďalších impulzov, vnemov a impresií, ktoré ma privádzajú do extatického stavu vypätého vzrušenia; rovnako ako som netušil, že na druhý deň zažijem na podobnom hajzli flashback, akého obdoby som dovtedy nepoznal.
Bol to vlastne úplne obyčajný hajzel, papundeklové dvere a keramické pisoáre, z ktorých som štandardne zvolil ten v dvoch tretinách od steny, začínajúc z pravej strany. Šokujúca bola aróma, ktorá nenápadne sa prikradnúc do mojich ničnetušiacich nozdier zaútočila a predrala sa mi až kdesi do temena hlavy, kde vyvolala reťazovú reakciu skľučujúco nostalgických spomienok na byt mojej prvej a poslednej bývalej frajerky.
Močiac takmer priezračnú kvapalinu (svedomito dodržiavam pitný režim) sa mi po krátkom zaváhaní (vždy mám problém pohotovo, bez oneskorenia priradiť vôňu skúsenosti, čoho výsledkom je spravidla niekoľko nervóznych sekúnd pálčivého, znepokojivého déja vu) bleskurýchlo vybavila scéna spred šiestich rokov: vchádzam do povedomého bytu (bežný panelákový typ staršieho dáta, rok výstavby sedemdesiatšesť až osemdesiatpäť) v provinčnom meste na juhu slovenska a cítim rovnakú vôňu. Je v kobercoch, v béžovom kresle predsiene aj v oranžovom gauči izby po ľavej ruke. Je všade a definuje atmosféru času, miesta a skúsenosti.
Stáva sa esenciou momentu a už nikdy na ňu nebudem môcť zabudnúť, pretože by som tak nenávratne prišiel o vlastnú identitu. Nastal by pomalý, ale neodvratný proces kolapsu definície osobnosti. Túto a všetky ostatné vône všetkých ostatných miest, ktoré som kedy navštívil, si preto jednoducho musím zapamätať, musím si dať pozor na to, aby mi niektorá z nich neunikla a nezostala naveky v neistom priestore váhavých náznakov minulosti.
Ak by sa vytratila hoci len jediná, stratil by som esenciálnu súčasť vlastnej podoby, prišiel by som o jeden z kritických determinantov seba. Došlo by k amputácii nevyhnutnej časti skúsenosti, ktorej neúplný zvyšok by už nikdy nedokázal rozumným spôsobom vyplniť tmavú dieru absentujúceho dojmu, prázdny priestor predznamenávajúci cirhózu duše.
V byte, ktorý by mohol byť ktorýmkoľvek iným, podvečerné slnko presvitá úzkou uličkou v typizovanej kuchyni a ja suverénne vymieňam žiarovku v spálni (blikajúce svetlo jednoznačne ukazuje na nedotiahnutý závit). Som nesvoj (ako vždy v cudzom meste, byte, priestore) a atmosféra bytu je presiaknutá statickosťou. Ťažko sa dýcha.
Predstava prvej návštevy tohto bežného, a predsa v monotónnej vysokoškolskej skúsenosti výnimočného bytu, nedobrovoľná, odórom náhodnej toalety vynútená, ma rozrušila do takej miery, že z hajzla som odchádzal zmätený, rozladený, mrzutý a dezorientovaný. Schopnosť vnímať reálne, súčasné okamihy bola minimalizovaná podobne ako po niekdajšom prečítaní Mitanovej Patagónie na jeden hlt.
Pre všeobecnú nepoužiteľnosť mysle som preto neskôr v ten večer znechutený v zadumanej, váhavej nostalgii po odchode známeho nahradil zízanie na výstrihy zízaním do priestoru medzi okrajmi pohára s kvalitnou škótskou whisky, ktorá všetko vrátila do starých, alarmujúco priemerných koľají.
Premožený emóciami som sa v dôsledku podnapitosti a fascinácie efektivitou špecifických čŕt, vlastností a prejavov žien, ktoré ma priťahujú, rozhodol s laboratórnou presnosťou a vytrvalosťou vypracovať detailný zoznam jasne definovaných a opísaných konkrétnych fyzických javov dosahujúcich status rezolútne určujúcej diferencie, javov, ktoré výrazne vystupujú z neurčitej množiny nepovšimnutého a indiferentného.
Vypracoval som detailnú analýzu všetkých vlastností a kvalít poprsí a výstrihov a kriviek a zadkov a bokov a rúk a prstov a očí a krkov a ďalších čŕt, ktoré spĺňajú všetky parametre nevyhnutnej a dostačujúcej podmienky.
So zoznamom som bol náramne spokojný nielen preto, že z neho vyžarovala medodická a vedecká uspokojivosť a validita, ale aj preto, že som pri ňom učinil niekoľko kritických, paradigmu sebareflexie posúvajúcich zistení: napríklad to, že kontúry medzí zatrateniahodnej povrchnosti sa beznádejne vytrácajú v záhyboch plných, pevných a hlbokých výstrihov viac či menej tvorených podkožnými kapsulami polydimetylsiloxanu, nenávisť voči ktorému sa vo mne po tejto oči otvárajúcej úvahe prekvapivo rýchlo vytratila.
Pri vypracovávaní zoznamu som sa mimovoľne sám opil, podobne ako pri niekdajšom štúdiu slovenskej barokovej literárnej histórie pred magisterskými štátnicami, a hoci ma tento fakt s ohľadom na prognózy pečeňových testov a názorov okolia mierne znepokojil, domov som šiel veselý a v dobrej nálade, potešený nadhľadom, ktorý som získal sám nad sebou, nad životom a nad ostatnými.
Z príjemného stavu unavenej opitosti ma prebral až oznam, ktorý som si všimol pri odomykaní vchodových dvier na našej bytovke. Smútočné oznámenie s poľutovaním oznamovalo, že rozlúčka so susedom Takáčom, milovaným, otcom a bratom, sa mala konať v rovnakom meste, v ktorom som ešte pred šiestimi rokmi zakrúcal žiarovky.
Do vlaku som si sadal nervózny, vypätý a paralyzovaný.
Čo ak tam stretnem sám seba?