Nastala náhla tma. Ktosi kdesi prerezal kábel karbobrúskou alebo sa životu nebezpečne dotýkal drôtov, aj na zem spadnutých, a v celom dome vyrazilo poistky.
Britva prešla pod povrch kože tak hladko a bezbolestne, že si to ani nepostrehol. Tvár v zrkadle zakryla temnota a jemné pálenie čistého, ostrého rezu si o niekoľko sekúnd začínal iba nesmelo tušiť. Rana nebola bolestivá, čosi tam bolo, áno, ale akési neurčité, nemohol si si byť istý, pokiaľ neuvidíš z nenápadného zárezu v hornej pere vytekať sýtočervenú, okysličenú krv.
Dnes si vlastne vôbec nemal v pláne sa holiť, nemáš prečo, pre koho. Myšlienka na zmenu vzhľadu prišla úplne spontánne po tom, čo si si strelil zopár pív v podniku za rohom, len tak, veď prečo nie, zišlo ti na um, tu si dám dve-tri orosené, v samoške oproti si kúpim párky s horčicou, pôjdem domov, zjem to a oholím sa. A tak aj bolo.
Netrvalo dlho a už sa skláňaš nad umývadlom s lesklým ostrím v ruke, plne sústredený sám na seba, trochu podnapitý a trochu vzrušený z nebezpečenstva, ktoré skrýva odhalená čepeľ. Stačí chvíľkové zaváhanie, lapsus pozornosti či úplne obyčajná opilecká nemotornosť a ľahko dôjde k úrazu, zraneniu vyžadujúcemu lekárske ošetrenie alebo, ak sú okolnosti naozaj nepriaznivé, hoci aj ťažko zastaviteľnému krvácaniu z tepny.
Aj pod vplyvom alkoholu máš však ruky podozrivo isté – kedysi dobre natrénované pohyby sa ti vracajú úplne automaticky, dokonca aj v ľavici čepeľ neomylne opisuje presné dráhy po celej tvári takmer bezmyšlienkovite.
Či oholený vôbec vyzeráš dobre, nie je dôležité. Upodozrievaš sa, že toto oholenie vlastne vôbec nie je o holení, ale o akejsi revolte, o snahe prevziať kontrolu nad jednou z mála vecí, ktoré máš ešte stále pevne v rukách.
Už druhýkrát si odkopol nohu z konferenčného stolíka vo svojej neveľkej, no decentne zariadenej izbe. Na pohľad pekný kus nábytku skrýva remeselné zlyhanie v podobe vetchej dosky z lisovaného papiera a masívnych nôh pretŕčajúcich cez jej obvod. Hoci v priamom smere sa tieto vyznačujú výnimočnou stabilitou, zboku neodolajú ani slabšiemu zakopnutiu.
Berieš svoje staré kľúče a k prázdnemu rodičovskému bytu prichádzaš spôsobom, ktorý sa ani najmenej nelíši od toho spred rokov, kedy si rovnakú trasu meral takmer denne. Trajektóriu v priestore ulíc máš dokonalo vžitú, všetky jamy a výstupky na chodníkoch zmapované, dĺžku krokov vypočítanú. Akoby si sem opäť prichádzal vytriezvieť z utorkového záťahu, a pritom si chceš len požičať súpravu náradia.
Po svižnom nahmataní správneho kľúča a otvorení ťažkej brány ťa premkýna čosi medzi nostalgiou a zdesením. Bez náznaku zaváhania kladieš nohy s vysokou presnosťou na tie isté miesta, kde kedysi. Sebaisto kráčaš tmavou chodbou a neštandardne plytké schody ti nerobia žiaden problém. Keď sa za tebou zabuchnú masívne vchodové dvere, zostaneš ticho stáť. Vieš vôbec, ako si sa sem dostal?
Nohu vymieňaš bez problémov presne podľa vopred premysleného plánu. Rozšíriť otvor v bielom poťahu, odhadol si, posunúť miesto upevnenia v pozdĺžnom smere a zakryť tak nevkusné rezy, navŕtať kotvy na nové miesto a nikto ani nepostrehne, že noha bola vymieňaná. A tak aj bolo.
Po skončení opravy spoj drží ako nový, ba čo viac, noha už nevytŕča do cesty ako predtým. S prácou budeš spokojný minimálne dovtedy, kým ju neodkopneš tretíkrát, uvažuješ, veď opité kroky zvyknú byť nečakane rázne. Každý nástroj po pamäti odkladáš na svoje miesto v otcovom kufríku na náradie a premýšľaš nad tým, čo sa vlastne za tie roky zmenilo.
Vzal si si voľno, aby si sa dobre vyspal a poriadne upratal. Večer sa chystáš von a nechceš nechať nič na náhodu, veď čo ak budete hore schodmi práve dnes kráčať dvaja. Zoznam opatrení si zostavil so zvyčajnou istotou: lístky na koncert, vodka a likér do drinkov, dokonalo čistá kuchyňa a kúpeľňa. Biele aj červené víno, belgické pivo, sladké aj slané maškrty na porazenie polnočného hladu. K tomu čerstvé periny, nové sviečky v svietniku a dostatok hotovosti v peňaženke.
Na malú chvíľu si sa zamyslel nad tým, čo o tebe vypovedá šablónovitosť rokmi overeného a dôsledne vylepšovaného postupu, ktorý vedie k často veľmi podobným a predvídateľným scenárom. Prečo však meniť niečo, čo funguje s takou nepriestrelnou spoľahlivosťou, pýtaš sa, rozmiestňujúc po izbe predmety, o ktoré môže prípadná návšteva prejaviť úprimný záujem.
Byt je už prakticky sterilný, keď si pri umývaní záchoda z ničoho nič spomínaš na Ivanu. Do Ivany si bol zamilovaný naozaj naplno a autenticky. Vieš to celkom isto, pretože neprítomnosť jej krátkych krokov a hladkého hlasu nebola iba obyčajnou samotou.
Keď je ti samému ťažko, nie je to láska, ale osamelosť, ktorú môže zahnať ktorákoľvek. Ak ti však niektorá chýba aj keď ti je fajn osve, vtedy si skutočne zamilovaný. A presne tak to bolo s Ivanou. Dodnes nevieš, či si mohol spraviť viac a nenechať ju odísť. Dodnes nie je jasné, kde vlastne nastala chyba.
Je zvláštne, že hoci v práci vieš ľudí veľmi dobre odhadnúť, byť iniciatívny, no nie dotieravý, získavať si vďačnosť klientov a vyvolávať ich prirodzené sympatie, pri niektorých ženách ti táto istota chýba. Už vtedy si tušil, že Ivana bude jednou z nich. A tak aj bolo.
Možno si sa doslova zľakol vlastnej túžby, alebo si jednoducho nezvládol uveriť, že všetky tie drobné detaily, ktoré si na nej tak dôkladne vnímal, sú naozaj skutočné. Alebo nebol problém v tebe?
Nech to už zhorelo na čomkoľvek, po lakte zamyslený v hajzlovej mise na tom dnes nič nezmeníš.
Domov prichádzaš sám. Vonku husto prší a drobné kvapôčky stihli zbaviť vzduch všetkých pachov a vôní, s výnimkou sladkastého závanu tej, s ktorou si dnes na zopár hodín poprel bežný rytmus dní.
Byt je tichý a tmavý. Červené víno, švajčiarska čokoláda a platňa Dire Straits budú musieť počkať na inú príležitosť. Kedysi by ti to na prahu dverí prišlo ľúto. Bol by si mrzutý a rozladený, niekde musí byť chyba, uvažoval by si v prúde horúcej vody pod sprchou, premietal si drobnosti z celého večera a obracal hypotézu za hypotézou v snahe prísť na to, čo si mohol urobiť lepšie.
Všetko šlo podľa plánu, vyhodnotil by si s mokrými vlasmi na vankúši, áno, presne som vedel, čo robím, musí za tým byť nejaký iný problém. Alebo si len úplne jednoducho nezaujal?
Dnes už sa k tomu nevraciaš. Po schodoch kráčaš pokojný a necítiš hnev, úzkosť, ani nervozitu. Necítiš nič. O to lepšie si pri vložení kľúča do zámku vybavuješ večer, keď si sa v takmer totožnej situácii doslova zrútil.
Solídne podgurážený si si nahlas vulgárne nadával, jebnutý, jebnutý, jebnutý, opakoval si útočne s roztraseným hlasom a agresívne rozopínal gombíky na košeli. Napokon si sa v sprche trpko rozplakal a vysilený sebaľútosťou zaspal nahý a neprikrytý.
Je možné, že sa s tebou iba zahrávala? Skúšala, čo vydržíš? Alebo si len nezvládol vlastnú arogantnú netrpezlivosť, nutkanie mať všetko pod kontrolou a nárok na okamžité výsledky?
Dnes večer si vyrážal do tmy bez očakávaní. Chcem len príjemný a zapamätateľný večer, vravel si si, dáme si pár drinkov, zistíme o sebe viac a uvidíme, či a čo z toho bude. A tak aj bolo.
Kedysi by si si z jedného voňavého rozhovoru vymyslel celý svet. Dnes neinterpretuješ ani trúfalejšie dotyky. Pachuť stratených šancí sa vytratila.
Áno, veľakrát by si možno dosiahol viac, keby si sa snažil. Niekedy má však príležitosť najvyššiu hodnotu vtedy, keď zostane nevyužitá.
Fyzická bolesť už nie je, čo bývala. Malý vrtáčik vniká do dutiny na odhalenom zubnom krčku a hoci cítiš, ako ti horúčava rezonuje celou tvárou, neuhýbaš, nekvíliš, ani nezatínaš päste ako v bežnom očakávaní citlivej reakcie zubného nervu na cudzí predmet pod sklovinou.
Návaly bolesti z nejakého dôvodu už nevyžadujú tvoje sústredenie, a tak sa zubárske kreslo stáva miestom pre predstavy a spomienky, ktoré sa môžu vynoriť len tu, a ku ktorým sa vlastne nemáš vôbec prečo vracať.
Kým doktor sonduje tvrdosť zubnej hmoty, viečkami sa chrániš pred ostrým svetlom a spomínaš si na podobne vtieravú, modrobielu farbu neóniek na internátnych sprchách átriových domov. Hoci si tam nikdy nebýval, strávil si na tom mieste množstvo nocí v množstve rôznych izieb s množstvom rôznych ľudí, áno, ľudí, to je to slovo, ktoré používaš vždy, keď nechceš povedať, že ide o ženy. Architektúra tých priestorov však komplikuje orientáciu v hmlistých spomienkach a odlíšiť jeden večer od druhého nie je s odstupom času jednoduché.
Na jednu sériu nocí si pamätáš lepšie než na ostatné: boli to noci na bloku C, alebo tak sa ti aspoň zdalo, keď si odtiaľ prvýkrát vychádzal. Zídem dve poschodia, prehrával si si večerný príchod pospiatky, prejdem spojovacou chodbou, z ľavej strany obídem nefunkčné výťahy a vyjdem pred práčovňou, kde ma oslní ranné slnko. A tak aj bolo.
Volala sa Sandra a jej výška bola v správnom kontexte mimoriadne praktická. Rituál bol vždy rovnaký: oblečení odchádzate do spoločnej sprchy, otáčate masívnym trojuholníkovým kľúčom v papundeklových dverách a bez slova zo seba vzájomne zvliekate oblečenie. Súlož je rýchla, postojačky, pod tečúcou vodou. Dosť tichá na to, aby nepriťahovala zbytočnú pozornosť, ale dosť hlučná na to, aby vyvolala aspoň trochu závisti.
Ešte stále mokrí prechádzate chodbou k izbe, kde začne druhé kolo. Otváraš dvere na rozhorúčenú pavlač, v susedných izbách je zhasnuté, poď, hovoríš, blýska sa, hrmí a z čiernej oblohy sa leje dážď.
Pehavá Andrea so strojčekom bola prvá, pri ktorej si to pocítil, aj keď si vlastne ešte vôbec nevedel, čo to je. Bolo to v obci Nálepkovo, časť Čierna Hora, ako stálo na okrúhlej smaltovanej ceduli pri úpätí strmo stúpajúcej cesty. Nič, len les, dvesto detí, knihy, cédéčka s Rammsteinom a zošit s ceruzkami. Bez telefónu, bez počítača. Mesiac.
Nechcel si si na to vôbec spomenúť, ale podstata zatuchliny z toalety podniku, kam chodievaš písať, je úplne totožná so závanom socializmu, ktorý si vdýchol pred trinástimi rokmi po príchode do spoločných priestorov ubytovne Jánošík.
Snažíš sa sústrediť na rozpísaný text, premýšľaš nad pointou, s podnapitým odporom mrzačíš ešte včera dokonalé vety a prechádzaš si poznámky hraničiace s rozkazmi. Kontemplatívnosť vyvážiť naratívom! Každý myšlienkový model naviazať na príbeh! Pozor na konzistentné frázovanie, nevarírovať štýl! Nedarí sa ti. Text nechávaš rozpísaný a vraciaš sa k Čiernej Hore.
Vianočka na sobotné raňajky, orgazmy zo šplhania na tyč futbalovej bránky, zubná pasta namiesto žuvačiek a morbídne náročné zadržiavanie stolice, lebo cudzí hajzel ti bol nechutný. Sestra Magda zamilovaná do Michaela Schumachera a štrbavý východniar s prezývkou Pošvár. Hoci si o tých ľuďoch už nikdy nič nepočul, kdesi hlboko v tebe dodnes prežívajú ako driemajúce mentálne fosílie.
A medzi nimi Andy. Slovníková definícia nedostupnosti, prvopočiatok nepochopeného pôvabu. Prirástla k tebe ako tých zopár hitov z deväťdesiatych rokov, na ktoré nemyslíš, ale ani nezabudneš. Nikdy si s ňou neprehodil viac než pár slov. Tušil si, že nemáš šancu. A tak aj bolo.
Sedel si vo výklenku, čarbal po papieri, počúval ten istý album dokola a premýšľal nad tým, v čom spočíva charizma šikovnejších chalanov, ktorí môžu mať hociktorú. Im zostali spomienky na prvé bozky, tebe tá na vzdialený dievčenský smiech, ktorý ťa vytrháva z mĺkveho pozorovania starej kaplnky nad futbalovým ihriskom. Bohvie, ako vyzerala zvnútra.
Mal si pätnásť a netušil si, ako svet funguje. Dnes máš takmer raz toľko a stále to netušíš. Rozdiel? Vtedy si si myslel, že raz na to všetko určite prídeš.
Tak veľmi si chcel vedieť aspoň polovicu toho, čo vieš dnes. Rovnako veľmi však chceš dnes zabudnúť aspoň polovicu toho, čo si za tie roky zistil.
Nastala náhla tma. Ktosi kdesi nesprávnou technikou jazdy poškodil úsekový delič alebo strhol vedenie a električka zostala ticho stáť uprostred križovatky.
Zvyšok cesty do centra si teda musel prejsť pešo. Ani to ťa však nevyviedlo z miery: práve pre podobné prípady si vždy nechávaš dostatočnú rezervu, ktorá predíde takej trápne triviálnej chybe, akou je nechať slečnu čakať.
Napriek prerušeniu dodávky elektrického prúdu si na miesto stretnutia prišiel so slušným predstihom. Nečakal si tu prvýkrát. Presne si vedel, kam sa postaviť, aby si ju zbadal skôr než ona teba. Tých pár sekúnd pred stretnutím vie totiž o človeku, áno, opäť to slovo pre označenie ženy, vie o človeku prezradiť viac než celá spoločne strávená noc.
Keď si sa s Alicou videl prvýkrát, tušil si, že pozvanie na večer ako ten dnešný neodmietne. Niečo ti hovorilo, že to má potenciál, veď prečo nie, povedal si si, pôjdeme do divadla, prejdeme sa nočným mestom, dáme si drink v luxusnom bare a uvidíme, čo ďalej. A tak aj bolo.
Netrvalo dlho a už sedíte oproti sebe na mäkkých barových stoličkách, vymieňate si veľavýznamné úsmevy a jemné, takmer presvedčivo náhodné dotyky, v ktorých je zreteľne čitateľné obojstranné očakávanie.
Nie si nervózny ani vystresovaný. Už dlho v tebe žiadna nevyvolala takú neistotu, aby si naozaj stratil pevnú pôdu pod nohami. Naposledy si taký pocit zažil minulé leto, keď si po prvej jazde vystúpil z tridsaťročnej autoškolskej Karosy a vyšiel na rozhorúčenú betónovú plochu cvičiska.
Košeľu si mal premočenú potom, kolená sa ti triasli a v ušiach ti hučalo. Udržať takmer dvanásťmetrové monštrum v svojom pruhu s neurotickým inštruktorom po pravici bola v poobednej špičke ozajstná výzva, nehovoriac o zvládnutí veľkorysej vôle v riadení či opotrebovanej manuálnej prevodovke, ktorej prvý stupeň si zaraďoval skôr modlitbou než jednoznačným pohybom.
To, že si nemal žiaden dôvod robiť si vodičák na autobus, nie je dôležité. Keď si na skúške elegantne cúval do úzkeho priestoru medzi pneumatikami a pohodlne manévroval pravouhlými zákrutami v kľukatých uličkách, cítil si podobné zadosťučinenie a sebaistotu ako dnes večer. Koniec koncov, zaslúžil si si ich úprimnou, dlhodobou snahou.
Domov prichádzaš sám. Ešte stále cítiš túžbu po čomsi viac, po akejsi neurčitej intimite, ktorú živí doposiaľ nenaplnená predstava o Alicinej voňavej, hladkej pokožke, no ten pocit už dobre poznáš: jeho čaro sa zákonite stráca v momente, keď dosiahneš to, čo chceš, nech už je to čokoľvek.
Nič také ako naplnená túžba neexistuje. V momente naplnenia vo svojej podstate zaniká a musí byť nahradená inou. Do dôsledkov si to uvedomuješ aj vtedy, keď pred tebou sedí nádherná ženská a rukou sa prehrabáva vo vlnitých vlasoch. Nevnímaš, čo vraví a namiesto toho, čo má pod šatami, premýšľaš nad nahraditeľnosťou. Je krásna, alebo je krásna len predstava o nej?
Pocit nechtov zabárajúcich sa do pokožky stehien, nežnosť vzájomného dotyku dlaní alebo spôsob, akým kostice podprsenky kopírujú pružný hrudník, to všetko je v hlave. Záleží potom vôbec na tom, či pred tebou sedí Alica alebo ktorákoľvek iná? A chceš na to vôbec prísť?
Už príliš dobre vieš, že tráva bude vždy zelenšia na opačnej strane. Mohol si zatlačiť na pílu, veď prečo nie, mám doma ešte fľašu červeného, nadhodil by si, pustíme si Dire Straits, zapálime sviečky a uvidíme, čo ďalej. Ale keďže slušne rešpektujem gentlemanské sľuby, vravíš, zavolám ti taxík a odprevadím ťa domov. A tak aj bolo.
Netrvalo dlho a s posledným bozkom na líce bolo jasné, že dnes večer si bol nielen slušný, ale skutočne galantný. Slušnosť je, keď slečne vezmeš kabát a na schodisku do koncertnej sály jej podáš rameno. Ale galantnosť, to je, keď jej opitý a nadržaný o tri hodiny neskôr oblečieš kabát, zavoláš taxík a po bezpečnom odprevadení k bráne sa vydáš na cestu domov.
Áno, aj dnes by si možno získal viac, keby si veľmi chcel. Exotickosť takéhoto večera sa však takmer s istotou rozpustí v trpkosti ranného precitnutia. To, k čomu človek vzhliada, je totiž dokonalé len dovtedy, kým je to nedostupné. Akonáhle privoniaš a ochutnáš, zistíš, že je to vlastne úplne bežné. Obyčajné.
Nie je potom tým najlepším možným vyvrcholením večera chvíľa, keď si líhaš do prázdnej postele radšej s krásnou predstavou než s reálnym kompromisom?
A nie sú aj vzťahy na jednu noc v skutočnosti nevyslovenou otázkou o čomsi oveľa hlbšom, intímnejšom a zmysluplnejšom?
Sloboda, to je uviazať si v piatok večer kravatu a vyraziť do ulíc úplne sám. Blúdenie mestom bez agendy umožňuje človeku rozhodovať sa spontánne, uvažovať bez obmedzení a nerušene vnímať všetky nenápadné podtóny medziľudských interakcií. Neistota navyše necháva vyústenie večera uspokojivo neurčité.
Byt si opustil neplánovane, bez konkrétnej destinácie a s nulovými očakávaniami. Dohladka si sa oholil, ranu spôsobenú krátkym výpadkom prúdu ošetril bez komplikácií a na kravate elegantne uviazal dokonalý dvojitý Windsor.
Cez križovatku vedľa bytovky si prešiel v rekordne krátkom čase. Jej signálny plán máš vpečatený hlboko v podvedomí, už dávno si v ňom odpozoroval krátke momenty, v ktorých je možné prejsť ten či onen prechod na červenú bez ohrozenia plynulosti cestnej premávky. Suverenita, s ktorou ilegálne vstupuješ na vozovku, časom nadobudla povahu inštinktu, ktorý riadi proces prechodu na druhú stranu ulice podobne ako primitívny počítač riadi program na automatickej práčke.
Do mesta si šiel pešo, veď prečo nie, nadýcham sa čerstvého vzduchu, uvažoval si, stratím sa v anonymnom dave a skôr či neskôr ma to možno vtiahne do niektorého známeho podniku. A tak aj bolo.
Zakrátko meriaš dlhé kroky centrom a z ktoréhosi nočného klubu znie zabudnutý rádiový hit, ktorý bolo pred pár rokmi možné počuť v každom obchodnom centre či taxíku. Ako všetky pred ním, aj tento však prekvapivo náhle zmizol. Nahradil ho iný, lepší, alebo ak nie lepší, tak aspoň novší.
Melódia síce znela skreslená a z diaľky, no ten syntetický zvuk by si spoznal kedykoľvek. V momente si pocítil to isté, čo na teba doľahlo v doprovode týchto zvukov počas istého vysokoškolského leta v horúcom, stojatom vzduchu osobného vlaku na južné Slovensko.
Bál si sa, že zostaneš sám, alebo že budeš chcieť zostať sám, jedno z toho určite, a uvažoval si nad tým, aké to bude byť skutočne slobodným. Dnes už slobodným si a miesto prázdnych vlakov do Komárna sedávaš v drahých podnikoch plných krásnych a usmievavých žien, no nemáš pocit, že by to bolo oveľa lepšie.
Sloboda vie byť paralyzujúca viac než bezmocnosť. Nie je ťažké vybrať si a byť so svojím rozhodnutím stotožnený, ak máš na výber práve jednu vec. Ak však môžeš hocičo, je voľba takmer nemožná – a tak hrozí, že k rozhodnutiu jednoducho nepríde a ty neurobíš vôbec nič.
Do podniku prichádzaš sám. Zaujímaš miesto za barom a objednávaš si to, čo vždy. Barman ti s úsmevom nalieva pohár vody a začína dobre nacvičený postup neomylne vedúci k dokonalému bielemu rusákovi. Automatickými pohybmi vhadzuje do brúseného skla ľad a smotanou stekajúcou po lyžičke opatrne zalieva zmes vodky s kávovým likérom.
Sedieť len tak sám za barom a mlčať predstavuje určitý rozmer skutočne autentickej slobody. Svojou samotou uprostred piatkového večera nabitého vzrušením a očakávaniami nemusíš nikomu nič dokazovať, nemusíš sa na nič hrať, ani sa za ničím naháňať. Samota, keď ju vieš použiť, vie byť neobyčajne obohacujúca. Samota robí tvoje dni skutočne tvojimi.
Na stoličku po pravici si sadá žena nápadne podobná Ivane, alebo sa ti tak aspoň zazdalo, keď ste sa na seba na malý moment krátko usmiali. Pohľadom uhýbaš k preskleným dverám, za ktorými sneží rovnako husto, ako keď si sa s Ivanou videl naposledy.
Tu doprava, povedal si, vyjdeme hore úzkymi schodmi a zahneme za kostol na moje tajné miesto. A tak aj bolo. Kráčali ste bez slova, sneh vám vŕzgal pod nohami a keď ste zastavili oproti sebe, prisahal by si, že počuješ, ako ti vločky pristávajú na strieške klobúka.
Jeden z prameňov jej hrdzavých vlasov sa krútil do špirálky a vždy, keď si ho napravil, dúfal si, že sa vráti na pôvodné miesto, aby si to mohol zopakovať. Tvoje meno vyslovovala takmer pošepky a keď sa usmiala, ľavý kútik úst zdvihla o čosi viac než pravý, privierajúc oko. Taká bola a takú si ju chceš aj pamätať.
Možno to bol práve onen večer, ktorý končil sprchovými vulgarizmami na vlastný účet. Už na ceste domov si si dobre uvedomoval, ako veľmi ťa priťahuje – nie preto, že ju poznáš, ale preto, že ju nepoznáš ani najmenej. Či vôbec poznáš sám seba, nebolo dôležité.
Bola krásna. A ty si stojac pred ňou nepremýšľal nad tým, čo má pod kabátom, ale nad tým, čo všetko jej ešte chceš povedať. Môže byť človek zaľúbený tak veľmi, že sex je až na poslednom mieste?
Dnes sa chlipkajúc sladký drink už nepýtaš, prečo to bol váš posledný večer. Tá správna otázka totiž znie oveľa jednoduchšie: prečo nie?
O tri drinky neskôr je atmosféra za barom podstatne odviazanejšia. Dievča po tvojej pravici ťa pravidelne vytŕha zo sústredenia na vlastné myšlienky. Je ryšavá, uvoľnená a podchvíľou sa ti zazdalo, že keď sa usmeje, objaví sa náznak zdvihnutého kútika pod ľavým okom.
S gentlemanským gestom kladieš krištáľový pohár na pult a neistým krokom odchádzaš na toaletu. Močiac takmer priezračnú kvapalinu uvažuješ nad tým, či o svete vieš príliš veľa, alebo práve naopak, príliš málo. Návrat je takmer bezproblémový, ba čo viac, slečna po pravici tu už sedí úplne sama.
Pri usádzaní sa jemne obtriete lakťami. Na vzrušenom krku ti vyskočí husia koža. Pokojne by si sa do nej mohol zaľúbiť, napadlo ti, veď prečo nie, ešte zopárkrát sa na ňu usmejem, dáme sa do reči, objednám jej drink a doma si k fľaši červeného pustíme Dire Straits. A tak aj bolo.
Netrvalo dlho a už zavesená o tvoje ľavé rameno kráča rovnakým smerom ako ty. Kabát zahaľujúci väčšinu jej štíhlej postavy podnecuje predstavivosť. Onedlho budeš môcť všetky svoje domnienky overiť, hoci najradšej by si tú možnosť nemal. Najradšej by si zaspával s neistotou, napätím a zrýchleným tepom. Svojím spôsobom vlastne dúfaš v odmietnutie, no rukami jej aj tak prechádzaš čoraz nižšie pod pás.
Je fascinujúce, ako veľmi vieš chcieť. Nie preto, že by šlo práve o ňu, ale jednoducho preto, že ju nemáš. Je to však už raz tak. Nevyčerpateľná energia ženúca ťa vpred, nekonečná túžba po tom, čo je nedostupné. A vzácne momenty precitnutia, keď si uvedomíš, že si OK aj bez toho.
Teraz je však na uvedomenia ešte priskoro. Predstava jej hebkého tela, hlbokého dychu a teplých pier ťa neúnavne motivuje pokračovať. Mohol by si sa jej poďakovať za pekný večer a zavolať jej taxík, áno, ale čosi ti v tom bráni. Nie si si istý, čo to presne je, možno tvoja zvedavosť, možno jej výnimočný šarm. Alebo iba jednoduchý zvyk?
Do bytu vchádzate po tme a na ceste ku gauču nešikovným krokom odkopneš nohu zo stola. Nepoznáš ju, ani ju poznať nechceš. Vychutnávaš si dočasnú nevedomosť, ktorej iným názvom je nádej, že by práve dnešný večer mohol byť začiatkom čohosi krásneho.
Kedysi by si to možno trúfalo nazval láskou, no dnes si už nie si istý. Človek často necíti lásku k inému človeku, ale len k predstave o tom, aké by to s ním mohlo byť. Ľúbiť myšlienku však vie každý, kým ľúbiť skutočnú ľudskú bytosť vedia len niektorí.
Otázka, či si jedným z nich, bude ale musieť počkať do rána.