Čo robíš večer, spýtala by sa Andrea, alebo nejaká iná, inak by sa volala, lebo toto meno už použil iný autor v jednom zo svojich textov, Čo robíš večer, spýtala by sa a ty by si nevedel odpovedať. Mohol by si sa vrátiť na ulicu, na ktorej si vyrastal a prežívať zvláštne pocity surreálnej nostalgie, alebo pozorne čítať príbalový leták Detralexu, ktorý by si mal starostlivo uschovaný pre ďalšie použitie.
Mohol by si si líhať do postele s hodinkami na ruke ako vtedy vedľa niektorej alebo ako vždy, keď zaspávaš v podozrivých podmienkach podnapitej koketérie s neistým výsledkom. Spravidla sa to odohrá v neznámych priestoroch, ktoré narušia tvoje zaužívané zvyky a napĺňajú ťa zmiešanými pocitmi vzrušenia a neistoty.
Často si nie si istý tým, čo robíš, a ešte častejšie nevieš, prečo to vlastne robíš. Dostávaš sa do situácií, ktorým nerozumieš, do situácií prekračujúcich medze skúsenosti nie svojou výnimočnosťou, ale práve naopak – svojou dokonalo šablónovitou očakávateľnosťou.
Na Kavečiansku, hovoríš taxikárovi, alebo na ktorúkoľvek inú, nejakú inú ulicu by si si vybral, lebo túto ulicu vlastne ešte nepoznáš, Na Kavečiansku poprosím, oznamuješ s toľkou suverenitou v hlase, koľko ti jej neskôr bude chýbať v činoch. Mohli by ste sa ísť prejsť na nábrežie a v tme rozoberať témy tak hlboké, že by z nich mala slzy na krajíčku, alebo stáť pri bare v drahom podniku a čakať, kým sa ten druhý odhodlá spraviť prvý krok.
Mohli by ste mať pred sebou vlastne celkom zaujímavý večer. Zo štatistických príčin o tom však pochybuješ. Stále totiž rovnako džentlmensky držíš slečnám vlasy, keď zvracajú do kríkov a jediné, čo sa na tvojich nočných návratoch zmenilo je, že miesto kuracieho v žemli si dávaš teľací v placke.
Nič sa nikdy nedeje tak, ako by si čakal, aj keď to čakáš. Výnimkou nie je ani dnešný večer: jeho úvod je ako zvyčajne schematický a kdesi medzi delikátnym odhrnutím jej vlasov z tváre a tichým vchádzaním do bytu na Kavečianskej ulici sa ti vynorí spomienka, ako v škôlke s kamarátmi v horúci letný deň pcháte prsty do rozpálenej smoly utesňujúcej drevené okná, alebo ako na chalupe prechádzaš otcove kazety a zaujme ťa tá s nápisom HEAD CLEANER, lebo to musí byť naozaj tvrdá muzika. Aj ona má rada tvrdú muziku, spomínaš si s ešte stále podozrivo čistou hlavou.
Koľko je hodín, pýta sa na ceste po schodoch alebo vo výťahu, skôr vo výťahu, lebo býva na štvrtom, Koľko je hodín, pýta sa a ty nevieš odpovedať. Čas zohráva v tomto momente úlohu rovnako nedôležitú ako vedľajšie účinky Detralexu. Nemáš v úmysle akokoľvek situáciu ovplyvňovať, lebo to považuješ za zbytočné.
Niečo ti hovorí, že dnes budeš spať v hodinkách.