Sú fenomény: ženská vôňa, otvorené otázky, bezdôvodné pálenie očí. Skľúčenosť zo stereotypu prekračuje medze únosnosti a strach žiť ťa opäť zasahuje nepripraveného.
Znovu cítiš tlak analýzy, heuristický amok znemožňujúci akýkoľvek prejav čohokoľvek, bezmocné trvanie seba. Zmätene postávajúc v rohu nočného klubu tak opäť podliehaš okolnosťami vynútenej neutralite.
Sú situácie: nervózny žalúdok, nová známosť, vytáčanie čísla v miestnosti so zhasnutým svetlom. Vzrušenie spúšťajúce strach a smiech, ktorý je v skutočnosti výsmechom. Po jeho odznení prichádza spýtavé ticho. V ňom existujú dni, ktorých počet je neznámy.
Si v medzipriestore, ktorý predznamenáva prietrž. Nastupuje nervozita z prichádzajúceho spochybnenia hodnôt, z relativizácie základných princípov tvojho fungovania. Nevieš však určiť, či ide o pozitívny alebo negatívny jav.
Neschopnosť zaujať postoj k vlastnej situácii ťa napĺňa absurdne uvoľňujúcim, stoickým pocitom rozvahy a pokoja. Predierajúc sa cez množstvo ženských tiel na ceste z toalety precitáš v zistení, že všetko je jednoduchšie, než si si myslel.
Sú dôvody: pneumotorax alebo akútny zápal ľubovoľných žliaz. Napätie, slová, hebká koža v tvárovej časti. Tieto dôvody, ale aj iné dôvody ovplyvňujú život, smerujú tvoje kroky a vkladajú ti do úst slová.
Tie slová a činy snáď prvýkrát neprechádzajú žiadnym filtrom, žiadnou cenzúrou, ktorá by vstupovala medzi to, čo chceš urobiť a to, čo nakoniec (ne)urobíš.
Sú zvuky: dieselagregát, šelest na srdci, príliš hlučný sex susedov. Sú plné neartikulovaných myšlienok, ktoré škodia. V exponovaných situáciách ťa dusia, oslabujú, robia neschopným.
Pár minút pred jej príchodom roztržito kráčas do kruhu a sústredíš sa na intonáciu slov. Možno už nikdy nebudeš mať šancu mať šancu, ktorú teraz máš alebo nemáš. Neistota navodzuje stav ľahostajnosti.
Sú premeny seba: uvoľnenosť, suverenita, determinizmus duše.
Existujú veci: kroky poliklinikou s mozaikovými podlahami, chod výťahu, chuť cudzích očí. Sú banality, ktoré rozhodnú svet.
Je krok, ktorý môžeš spraviť.