3 min read

Tolerancia

Si metanetolerantný pseudomoralista. Alebo kokot, ako by si to v odlive krvi z hlavy elegantne zjednodušil pre poslucháča, ktorého nemáš. Si v konflikte sám so sebou, sám sebe netoleruješ to, že pod zámienkou morálky netoleruješ názory a zvyky iných ľudí, ľudí iných, ako si ty. Také nejaké pičoviny vymýšľaš, zatiaľ čo ti neznáma žena naproti úmyselne koketným spôsobom ostentatívne otŕča kozy stiahnuté tesnou podprsenkou.

Je iná ako ty. Pravdepodobne žije ako normálna žena. Má blúzku a modré sako, pripomína uniformu letušky. Nikdy si nepochopil mužskú obsesiu uniformami. Samozrejme, neraz si sa zamyslel nad tým, čo je pod nimi, kde tá-ktorá letuška, sestrička alebo policajtka skrýva tetovanie alebo iné rekvizity, ku ktorým by si tak rád aspoň privoňal. Nikdy si však nedocenil uniformu ako nadradenú akémukoľvek inému, alebo žiadnemu úboru.

Napriek tomu sa ti chveje jazyk v krku. Si však príliš veľký idealista na to, aby si pochopil, čo sa ti vlastne deje, alebo to vôbec akceptoval. Nervózne pregĺgaš a chvatne vystieraš ruku za pohárom bieleho. Prepadá ťa úzkosť. Strácaš pôdu pod nohami, pretože si jebnutý a môžeš si za to sám, uvedomuješ si s hrôzou na konci dňa, v ktorom sa vôbec nič nestalo. Už dlho sa ti nič nestalo, čas stojí, nie si, lebo nie je nič, čo by ťa určovalo. Si mŕtvy.

Nie si mŕtvy, lebo v nohaviciach ťa tlačí peňaženka, musíš ju vytiahnuť z vrecka a vyložiť na stôl. Prsty sa ti trasú, kokotská zadubenosť pseudointelektuála s archeologickou presnosťou vytiahnutá z ktorejsi slonovinovej veže ti vchádza do cesty ako vždy, keby sa ti mohlo už konečne niečo stať.

Panikáriš sám zo seba, zatiaľ čo ona sa vyzývavo nakláňa, prehýba, všemožne šteluje a posúva, stláča, naťahuje a opiera, presne tak, aby si mal čo najlepší výhľad na jej akurátne vykrojené, kypré, no už na prvý pohľad pružné tvary, z ktorých sa ti potia blany medzi prstami na rukách ako nadržanej kačici v ruji.

Do stehien ti vchádzajú kŕče a dychčíš ako v saune. Na jednej strane by si ju pretiahol pokojne hocikde za rohom, na strane druhej je pre teba takéto konanie príliš prízemné a príliš plebejské na to, aby si sa k takej prvoplánovosti znížil. Ach, prekérna dilema!

Pojebaná morálka, opakuješ si dopíjajúc posledné zvyšky vína s pohľadom zapichnutým do hlbokého výstrihu slečny, ktorá na rozdiel od teba presne vie, čo má robiť.

Ty totiž nikdy nevieš, čo máš robiť.

Ani teraz nevieš: nerobíš nič. Sedíš a nechápeš, alebo skôr nechceš pochopiť, prečo to robí, zatiaľ čo ona nezabúda na vyzývavé pohľady, ktoré však napriek všetkej ich erotickej sile neprekonávajú agregát vznešenosti, ktorý si si za uplynulé roky vytvoril netušiac, že ťa bez varovania efektívne pripraví o akékoľvek nové vedomosti a skúsenosti.

Do piče, myslíš si, na zložitejšie myšlienky nemáš dosť krvi v hlave, Do piče, ja som kokot. Také niečo konštatuješ s ľútosťou nad sebou samým. Zas namiesto toho, aby som si dobre zajebal, odídem, lebo som kokot, rozhorčuješ sa nad prognózou najbližších minút.

Onedlho na to namiesto toho, aby si si dobre zajebal, odchádzaš, lebo si kokot.

Takto to nepôjde, hovoríš si v duchu, keď ťa o päť minút v tmavom podchode za rohom chytá za vtáka.

Mýliš sa. Za dve hodiny nie len pochopíš obsesiu uniformami, ale staneš sa lepším človekom.

Staneš sa tolerantným.