Vracal som sa z obhliadky bytu na Kapitulskej ulici, na ktorej som vôbec nemal byť. Odhadoval som, že môže byť niečo po siedmej a v slabom závane vetra som zacítil slabú, ale jasne rozoznateľnú vôňu riedidla. Ruky som si vložil do vreciek a rozmýšľal som nad tým, prečo som sa tam vlastne ocitol, akú príčinu mala moja spoluúčasť na dôkladnej prehliadke troch miniatúrnych izieb po vrch naplnených kefami na vlasy, topánkami na ihličkách, káblikmi z nabíjačiek a prázdnych fliaš domácej pálenky. Odchádzal som zmätený a zamyslený.
Obloha mala kobaltovú farbu a veľký ciferník na veži Dómu svätého Martina ukazoval štvrť na osem. Nastavil som si hodinky, ktoré každý deň utečú zhruba o minútu vpred a všimol som si dievča idúce oproti. V ruke držala telefón a usmievala sa, dievčatá sa často usmievajú, keď telefonujú, pomyslel som si, akoby sa pozerali na toho, kto ich rozosmial alebo potešil a dávali mu najavo svoju radosť. Túto úprimnú radosť si ale neodnesie jej autor, ktorý by si ju zaslúžil, nie, ten milý pohľad dostaneme ja alebo ty, náhodní okoloidúci, na ktorých sa dievča v správnej chvíli pozrie a vpečatí im svoj úsmev do predstáv, ktoré v noci zalievame alkoholom.
Myšlienky mi utiekli k podozrivej obhliadke bytu spred pár minút. Striaslo ma. Napadlo mi, že keby sa dievčatá viac usmievali nie len cez telefón, ale aj naživo, bolo by na svete určite o nejeden nepríjemný zážitok menej.
Schyľovalo sa k večeru a nevedel som, kam ísť, podobne ako vtedy, keď ma neznáme dievča v nočáku nešikovne fingujúc náhodu chytilo za penis a pevne ho zovrelo v malých prstoch, s ústami mierne pootvorenými a pohľadom rozhodne upretým do mojich prekvapených očí.
Prešiel som okolo veľkej vŕby na rohu Dómu a snažil som sa všetkými dostupnými zmyslami nasávať atmosféru jarného večera v dúfaní, že ma po ceste niečo zaujme natoľko, aby z toho vznikla aspoň teoreticky použiteľná myšlienka, ktorú si potom na terase jedného z mestských podnikov zapíšem v snahe definitívne sprofanovať svoj emocionálny život v jazyku, ktorý je schopný dať slovu normálny význam zdravého, bežného a prirodzeného; v jazyku, ktorý mi vždy stačí na vyjadrenie čohokoľvek, na čo si zmyslím, no zradí ma práve vtedy, keď ho najviac potrebujem. V jazyku, ktorého zvládnutie a ovládanie priamo určuje môj vzťah ku všetkým naokolo.
Po krátkej prechádzke mestom som skutočne začal vnímať súvislosti medzi zdanlivo izolovanými zážitkami z posledných týždňov a vytvárať z nich akúsi koláž vtipných anekdot, paranoidných myšlienok a introspektívnych zamyslení, ktoré dohromady získajú potenciál vytvoriť celok s vlastnou pointou, myšlienkou a posolstvom. To spravidla dotvorím v druhej fáze, v ktorej prichádza k zámernému otupeniu zmyslov kvalitným tvrdým alkoholom, ktorý mi po západe slnka napomáha za stolom terasy na Panskej ulici prekročiť zaužívané hranice.
Ktovie, možno to dopadne podobne nečakane ako po zmätočnom opustení onoho nočného spoja, po ktorom som sa z dosiaľ nezistených príčin ocitol na undergroundovom koncerte tureckého hudobníka napĺňajúceho zatuchnutý a adolescentkami preplnený pivničný priestor zvukmi, ktoré mi pripomínali amatérske sety vyšinutého suseda z detstva, ktoré neboli v zásade ničím iným než zmesou tvrdej minimalistickej elektronickej hudby a hlasných vzdychov a výkrikov pokradnutých z rôznych orientálnych a hispánskych pornofilmov.
Po západe slnka sa skutočne naplnil očakávaný scenár a pri treťom pohári whisky som už dával myšlienkam voľne načmáraným na papier nejakú spoločnú tému, ktorá by ich uzavrela v katarznom vyjadrení podstaty nejakého banálneho problému, ktorý je však natoľko bežný, že sa s ním dokáže stotožniť takmer ktokoľvek.
Takým problémom by mohla byť napríklad nevysvetliteľná účasť na obhliadke irelevantného bytu na Kapitulskej ulici, ktorého obyvateľky vo mne mimovoľne vzbudili zmiešané pocity fyzickej úzkosti a antagonistických túžob vrcholiacich v pasivite voči akýmkoľvek príležitostiam zbaviť sa zábran džentlmena a bez okolkov nejakú šľahnúť o gauč a pretiahnuť.
Už nikdy žiadna obhliadka, povedal som si a položil na stôl štvrtý prázdny pohár.