Neviem, ako by som ti to najlepšie vysvetlil. Vždy niečo očakávam. Vieš presne, o čom hovorím. Jednoducho vždy, keď nejakú spoznáš alebo spoznávaš, vždy, keď za nejakou niekam ideš, vždy je tam nejaké očakávanie. V istom bode príde a keď si ho uvedomíš, je už neskoro. Jedného dňa si nevinne balím kufre a užívam si bezstarostný stav neistoty a vtedy mi to všetko zapne: už to nijako nezmením a aj keď nechcem, aj keď sa bránim a nemám najmenšiu chuť sa tým zaoberať, vždy podvedome očakávam čosi viac.
Keď sa nakoniec nestane nič, nie je to vôbec prekvapivé, no napriek tomu som akýsi sklamaný. Cítim sa podvedený, zradený, som bez nálady a keď mi pri nakupovaní syrových žemlí v samoobsluhe pohľad mimovoľne padne na balíčky prezervatívov dôkladne uložené v dlhých radoch tesne pred pokladňou, povzdychnem si nad ich frustrujúcou nepoužiteľnosťou.
Už si to určite zažil. Zdá sa ti, že všetko je v úplnom poriadku, no poznáš sa, vieš, že je to len ilúzia, lacný odrb. Podvedomie si ťa podá tým najšialenejším spôsobom a ty s tým nemôžeš nič urobiť. Napríklad dnes sa mi snívalo, že sa rozjebal pohár, tak som zbieral črepy a keď som ich mal plnú dlaň, tak mi niekto chytil ruku a začal mi niečo strašne milo rozprávať a brutálne mi ju mačkal a mal som úplne dokatované prsty potom.
Nie je na tom nič zvláštne, pozri, keby nebolo všetkých tých očakávaní, nemali by sme sa nad týmto pivom asi ani o čom baviť. Vlastne je to v istom zmysle celkom príjemné, nevinné flirtíky ti predsa nemôžu vadiť. Problémom je, že nikdy sa ti nepodarí prestať včas.
Keby ešte žil Foucault, povedal by nám, že aj tak ide o štruktúru moci a máš ju proste jebnúť o gauč a pretiahnuť a na nič sa nepýtať. Freud by stál v rohu a chápavo pritakával, veď všetko to vlastne dáva perfektný zmysel. A to je práve ten problém. To je presne ten dôvod, prečo sa vždy stane to, čo čakáš, ale nikdy nie to, čo očakávaš.