Stala sa mi zvláštna vec: už keď som ráno vyšiel zo sprchy, vedel som, že niečo je inak. Dnes sa niečo stane, preblesklo mi hlavou, ale bol to len pocit, bezdôvodné tušenie, stotina sekundy, v ktorej sa stihneš odlepiť od vlastnej reality a zamyslieť sa nad niečím, čo ešte pred chvíľou neexistovalo, nad niečím, čo potom zostáva jedinou zapamätateľnou spomienkou, obrazom, ktorý ti nedá spať a ktorý sa spolu s ostatnými stáva akýmisi poznámkami z minula.
Tak napríklad minulý mesiac: sedel som v lietadle kdesi nad Alpami a pozoroval vrstvu nízkej oblačnosti ako sa lenivo prelieva cez vrcholy hôr, keď mi letuška priniesla môj nadovšetko obľúbený čierny čaj. Keď ku mne natiahla ruku, na zápästí odhalenom len na zlomok sekundy som úplnou náhodou kútikom oka zachytil nenápadne vytŕčajúcu časť tetovania. Prekvapilo ma to, lebo som vedel, že letušky viditeľne potetované byť nesmú, no v okamihu bola preč a videl som už len chrbát jej jasne červenej uniformy. Tetovanie mi zostalo vŕtať v hlave a celý zvyšok letu som sa zamýšľal nad tým, čo na ňom asi bolo, kam až siahalo a koľko potetovaných letušiek každý deň lieta a koľko z nich ma už za život obslúžilo bez toho, aby som o ich tetovaniach čokoľvek tušil.
Niekedy by som chcel vedieť, aký dojem zanechávam v ľuďoch ja, či sa aj ostatní ty niekedy zamýšľaš nad niečím, čo sa ma nikdy nespýtaš, nad niečím, čo spravidla človek nosí v hlave veľmi dlho, až potom jedného dňa úplne nečakane, z ničoho nič, spraví čosi impulzívne.
Tak napríklad minulý týždeň: kráčal som pokojnou nočnou Kominárskou ulicou a zhruba v jej tretine, v mieste, kde treba pri chôdzi po pravej strane uhnúť hlavou doľava, aby som nedostal trčiacim konárom po tvári, som to v ten deň neurobil. Neviem prečo, chodievam tadiaľ roky a ten konár dobre poznám: trčí akurát dosť na to, aby ti vypichol oči, ale dosť málo na to, aby si si ho všimla.
Spomenul som si na ráno toho istého dňa: nakoniec sa predsa stalo niečo inak. Stačilo len počkať. Kto vie, nad čím som vlastne rozmýšľal, keď som spravil chybu v niečom tak zaužívanom, tak samozrejmom.
Na druhý deň prišiel zlom. Pri odchode z domu som impulzívne hodil do tašky kliešte a konár na Kominárskej skrátil. Nerozmýšľal som nad tým ani sekundu. Škrabanec na tvári mi zostal ešte dva dni.
Stala sa mi zvláštna vec: jeden mladý chirurg sa ma raz spýtal, či cítim, keď mi bije srdce. Nevedel som, či je to dobre alebo zle, takú otázku som jednoducho nečakal, uviedla ma do rozpakov. Bola to jedna z vecí, nad ktorými sa nikdy nezamyslíš, podobne ako nad tým, koľko kvetov si už dostala a od koho, nad tým, čo by si mohla považovať za dostatočne špeciálnu príležitosť na to, aby si konečne vypila tú fľašu vína, s ktorou čakáš na niečo výnimočné, alebo nad tým večerom so mnou, kedy si sa ma pýtala na reálny základ mojich poviedok.
No a čo, že vo svojich textoch používam skutočných ľudí so skutočnými menami? – opýtal som sa možno až trochu vyľakane, akoby si vedela viac, než som čakal, že kedy vedieť budeš. Bol to bizarný večer. Mala si červenú čipkovanú podprsenku a to ti stačilo. Ja som mal pohár whisky a vedel som, že jeden mi rozhodne stačiť nebude.
Keď som vtedy šiel od teba, uvedomil som si, že hoci tebe rozumiem veľmi dobre, sebe niekedy nerozumiem takmer vôbec. Náhodou, uprostred dňa sa nad niečím nečakane zamyslím, začne to rovnako nevinne ako s potetovanými letuškami, no zrazu ma prepadne znepokojujúci pocit, že nie úplne rozumiem vlastným myšlienkam, že nie len že nekonám v súlade s tým, čo si myslím, ale že to dokonca neviem ani vyjadriť, uvedomiť si to. Priznať si sám pred sebou svoje vlastné myšlienky. Nestáva sa to často. Len vtedy, keď to nečakám.
Možno by si sa opäť zasmiala nad tým, že filozofujem, no vieš, aké je ťažké priznať, čo si skutočne myslíš? Nie to, čo si myslíš, že si myslíš alebo to, čo by si chcela, aby si si myslela, ale to, čo si naozaj aktuálne myslíš.
Tak napríklad včera: stala sa ti zvláštna vec, vracala si sa neskoro v noci, možno nadránom domov komplikovanou, no veľmi dobre naučenou, ba zautomatizovanou trasou cez tmavú garáž. Kroky niekoľkými neosvetlenými chodbami a schodiskami si už absolvovala aj v oveľa zúboženejšom stave, no včera si predsa prešla jednými z dverí a v momente precitla: zablúdila si.
Ktovie, nad čím si vlastne rozmýšľala, keď si spravila chybu v niečom tak zaužívanom, tak samozrejmom. Ráno si vychádzala tou istou širokou bránou a ešte stále ti to vŕtalo v hlave.
Neviem, na čo myslíš teraz, možno na to, že tú fľašu vína tam šetríš už celú večnosť a vlastne nemáš prečo. Pokojne ju môžeš vypiť hneď teraz: vôbec nič to nezmení.
Ja budem aj tak sedieť tu a čítať ťa v týchto poznámkach z minula.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!