Ten večer sa zdal byť niečím iný, nevedel som čím, možno práve tým, že nebol na prvý pohľad ničím výnimočný. Vošla si do obývačky v dokonalej synestézii. Pohyby nenápadných, geometrických náušníc diskrétne sa schovávajúcich v zvlnených vlasoch oneskorene kopírovali tvoj pomalý, ľahký krok. Zastavila si tesne predo mnou s ťažkým, až bizarne širokým pohárom brandy v pravej ruke. Stála si naozaj blízko, na sekundu som dokonca na tvári pocítil závan tvojho pokojného dychu.
Nevedel som si celkom predstaviť, aké by to bolo, keby si bola presne taká, akú som si ťa vždy bol predstavoval, taká, akú som ťa asi chcel mať (nikdy som si totiž nebol úplne istý tým, čo vlastne chcem). Neviem si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa bol správal inak, lepšie, keby som hovoril iné slová iným spôsobom a keby sa to vôbec celé odohralo inak.
Ak som niekedy v živote prestal rozmýšľať, bolo to vtedy, v tmavej obývačke s pochybne spomaleným časom. Usmievala si sa, ale neviem prečo, prečo si sa usmievala, nikdy som tomu nerozumel a to ma vždy na tebe hrozne priťahovalo, začal som sa usmievať aj ja, čo iné mi zostávalo, čo iné ako zobrať situáciu tak, ako bola, alebo práve naopak, spraviť z nej presne to, čo by som z nej mať chcel. Stála si pri okne nehybne zapozeraná do nočnej diaľky osvetlených mestských striech a ja som bez slova podišiel k tebe a zapozeral sa tiež. Nevidel, ale cítil som tvoju prítomnosť len pár centimetrov napravo a odrazu som dostal zvláštne tušenie, že zatiaľ čo ja rozmýšľam nad tým, na čo myslíš ty, ty rozmýšľaš nad tým, na čo myslím ja.
Zdalo sa mi, že netušíš, čo vlastne robím, a pritom som sa ti snažil iba naozaj dôkladne pozrieť do očí. Nevedel som, prečo sa ti to zdá zvláštne, neveril som, že to ešte nikto predo mnou nevyskúšal. Biela bavlna blúzky sa ti odrážala od dúhoviek a vtedy som zaregistroval nenápadné, no zblízka predsa rozoznateľné, nepravidelné pohyby pier a kútikov úst, pohyby, ktoré som si nikdy predtým na tebe nevšimol.
Sedel som len asi pol metra od teba, pohodlne usadenej v mäkkej koži starožitného gauča, a myslel na vágnosť hraníc, pojem definovaný kedysi dávno v tragickej agónii nad pohárom koňaku mojím dobrým kamarátom z detstva. „Viem to na všetky, len nie na tie, na ktoré chcem“, zaúpel vtedy s predstieraným smiechom a na hodinu zostal ticho, porazený silou vlastnej výpovede.
Ty si zatiaľ ticho sedela a medzi nami nestáli žiadne hranice, stála medzi nami len ich vágnosť – a vôbec nebola taká tragická. Nič som totiž nemohol vedieť dopredu a to bolo neskutočne sexy, bolo sexy sledovať ako nič nehovoríš a myslíš si svoje. Už dávno bolo totiž jedno, čo (ne)poviem. Mal som chuť položiť ti sto otázok naraz, no radšej som ti položil ruku na krk. Ani si sa nepohla. Koniec koncov, slov si už počula dosť, a vôbec – nebolo v nich ani zďaleka toľko významu, ako v tých piatich prstoch víriacich pramene tvojich vlasov zvláštnym, nenápadným spôsobom.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!