Väčšina ľudí pri slove poézia vypne. Prečo? Lebo im nič nehovorí a nikdy jej neprišli na chuť. Takýto záver je však často unáhlený. Možno máte podobné pocity – a možno ani neviete, o aké dobré čítanie prichádzate. Prečo by ste teda mali poéziu čítať?
Počul som to už tisíckrát. „Nič na tom nevidím, jednoducho to nie je pre mňa.“ „Poézia sa mi zdá nudná.“ „Básne som nikdy nechápal/a.“ „Nie je tam žiaden príbeh.“ A tak ďalej. Množstvo ľudí, ktorí vo všeobecnosti radi čítajú, nemajú poéziu veľmi v láske. Samozrejme, že bude vždy viac ľudí, čo budú čítať napínavé romániky ako zbierky básní – je to masovejšie. Napriek tomu má voči poézii predsudky aj množstvo ľudí, ktorým by sa mohla páčiť. Ak toto čítate, je veľká šanca, že ste medzi nimi.
Ja sám som nikdy nemal vzťah k literatúre ako takej (bol som lenivý čítať), k poézii už vôbec nie. Dnes som si však uvedomil, kam som sa za posledné štyri roky dostal. Za posledný týždeň som doslova zhltol Válkove štyri knihy nepokoja, Beniakove a Horovove skladby. A už teraz sa neviem dočkať, kedy si toho Válka prečítam znovu, lebo som to jednoducho ŽRAL. No a táto situácia nevznikla samovoľne.
Štúdium literatúry ma (prirodzene) doslova dotlačilo k čítaniu všetkého možného od stredovekých ľúbostných básní (ľúbostné komplimenty typu „foremné klúby“ a podobne) cez klasicistické balady o nahých dievčatkách, romantické holubice a sokoly a labute až po surrealistické obrazy, v ktorých sa podľa mňa strácal aj sám autor. Táto povinnosť prejsť si tým všetkým bola na jednu vec skutočne dobrá – získal som prehľad a zistil som, čo sa mi páči a čo nie. Skrátka – za posledné roky som bral do ruky knihy, ktoré by ma nikdy nenapadlo čítať. A boli to väčšinou tie, ktoré sa mi vryli do pamäte najhlbšie, a ktoré sú dnes mojimi obľúbenými.
Čo tým chcem povedať je, že treba v poézii experimentovať, lebo je veľká pravdepodobnosť, že nájdete niečo, čo sa vám bude ohromne páčiť. Modernú poéziu napríklad neznášam. Keby som nečítal nič staršie, mohol by som povedať „Poézia nie je pre mňa“ tak, ako to počujem od mnohých. Ja som bol do čítania dotlačený a som za to vďačný. Vy tak môžete urobiť dobrovoľne s rovnakým výsledkom.
Mýtus, že čítanie poézie je pre ultraintelektuálov alebo že je náročné, nezvládnuteľné, alebo že sa poézii nedá rozumieť, to sú totálne výmysly. Tak ako v každom inom umení, každý rozumie niečomu inému. Čítanie básničiek môže byť totálne oddychová aktivita pri milých romantických veršovačkách. Môže to byť surrealistické peklo. Boj za národ. Sex. Môže to byť čokoľvek, čo si vyberiete.
No a na to, aby ste si vybrali, musíte vyskúšať. Nebojte sa toho. Choďte do knižnice, zoberte si naslepo klasicistov alebo romantikov alebo súčasnú poéziu, to je jedno. Proste skúšajte. Skrýva sa tam množstvo dobrých vecí, o ktorých netušíte.
No a ak budete bezradní a nebudete si vedieť vybrať, vždy som tu ja 🙂 Môžete mi napísať a spýtať sa ma a ja vám rád poradím.
Týmto celým som teda chcel povedať jedno: nerobte unáhlené závery. Poézia nie je divná ani neprístupná vec. Dajte jej šancu.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!