Zdá sa vám niekedy, že svet okolo vám začne splývať do nejasných pazvukov? Že prestávate rozumieť tomu, čo sa okolo vás deje? Že nechápete, čo stvárajú pochabí ľudia na okolí? Ak áno, táto básnička je o vás…
VSTÁVAŤ!
V rannom rachote starého budíka
počul som burácať vlnolamy.
Vstávať a vstávať a chodiť do sveta,
kde tečieme vo vlnách!
My sme tá
mačka, čo sama líže si rany,
tá chrobač čo sama sa
so sebou pári.
Vstávať a vstávať a súložiť s vami!
Ocitol som sa na hluchej ploche
kde žala si kedysi kosákom tupým
a kričal som, kričal, že ty si tá,
pre ktorú trpím, trpím.
Ty, dcéra zajtrajška zo včera,
čo dnes na mňa zvysoka, zvysoka pozerá,
odčíta slová z úst matke.
No ja som už padol inej do oka.
Pre mňa sú vaše piesne rachotom
starého, starého budíka
a zmysel vašich rituálnych
tancov mi akosi uniká.
Na mňa sú všetky vaše slová
už dávno, dávno krátke.
Ja už som padol inej do oka.
Ja už len spokojne visím
krkom v jej oku na oprátke.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!