Dnešná básnička je založená (asi ako väčšina mojich) na atmosfére a rozoberá samotu, krásu a pokoj na duši. Viac myslím netreba hovoriť, verše to povedia za mňa 🙂
SOCHA Z PORCELÁNU
Bez slova stál a sledoval
ako sa slnečné lúče
lámu
na hladkom bielom tele
jej sochy z porcelánu.
Z nábrežia doliehal
šum morskej peny
ako sa štveral a hádzal
na vysoké skalné
steny
a on len stál pred tou
jedinou sochou
so slabým úsmevom
pri myšlienke
nad epochou.
Pozrel sa na ňu
a zaklonil hlavu
a na chvíľu zabudol
na bolesť a
na únavu.
Nehybne sledoval
jej jemnú pleť
a chcel tam zostať.
Chcel sa už nikdy
nevrátiť späť.
Nechal sa unášať
bezodným vnemom
a našiel svet stratený
v pohľade
nemom.
Vánok mu oblieval
celučkú tvár
a celého pohltil
podvečer letný.
Jeho bol tento
pohľadov pár,
jeho bol tento
dotyk len letmý.
Stál tam a pozeral
a ona mu otvorila
porcelánovú
bránu
a chvíľu zdalo sa,
že pomaly, ale
rozhodne svoju
ruku podá mu.
Stál tam a pozeral
na sochu hluchú
čo šepla mu do vánku
myšlienku
na epochu.
Z nábrežia doliehal
šum večerného
oceánu
a on len stál a pozeral
bez pohnutia na tú
sochu z porcelánu.