Tento týždeň som dostal otrasne smutnú správu o smrti svojho spolužiaka a kamaráta. Neexistuje nič, čo by som mohol povedať alebo napísať, a zmiernilo by to hrôzu, ktorú teraz prežívajú jeho blízki. Ale povedal som si, že keď už píšem básničky o všeličom možnom, môžem mu vzdať hold aspoň takto. Takže táto, Tomáš, je pre teba. Dúfam, že tam, kde si, ti je lepšie. R.I.P
MNÍSI
Idú dni za sebou
jeden jak druhý
život je prehliadkou
farebnej dúhy.
No hore v okne
on sedí, mlčí
a prázdne papiere
po jednom krčí.
A v každom papieri
skrčená hrôza,
na každom kvapka:
zaschnutá slza.
Mnísi sa cez kopec
pomaly blížia
a spevom hlbokým
cestu mu skrížia.
Schytí sa do radu
a pomaly kráča
a posledná slza
oči mu zmáča.
Vystúpia na vrchol
vysokej hory
a tuhne mu hlas,
tuhnú mu nohy.
No stúpa po schodoch
istými krokmi,
lúči sa s ďalšími
prázdnymi rokmi
a skôr než utíchnu
všetci tí mnísi,
s nohami nad zemou
na lane visí.
Nikto z nás netušil,
že toto chystá,
no jedna vec naveky
zostane istá:
bol tu a zostala
po ňom len iskra.