2 min read

Na konci sveta

V tejto básničke sa znovu prelína láska s prírodou, motív starý, ale o nič otrepanejší. Trošku som sa pohral aj s opakovaním a formálnou stránkou (týmto zdravím voľných veršovačov :P), a vyšla z toho táto, snáď pekná básnička. Tak dúfam že sa bude páčiť a želám príjemné čítanie! 🙂

NA KONCI SVETA

Bol som tam včera
na konci sveta
tam, kde raz stretli sa
dvaja.

Bol som tam, pozrieť sa
na odchod leta
a na slnko, čo raz
z okraja raja

svietilo do tváre
s úsmevom len.

No v západe slnka
včerajší deň
prešiel sa po tráve
iba môj tieň.

Bol som tam, pozrieť sa
kde končia svety,
tam, kde raz farbami
hýrili kvety

pre dva páry očí,
a pre ne len.

No v pohľade do diaľky
včerajší deň
ni farby, ni kvetu.
Bol to len sen?

Bol som tam, počúvať
šelesty ticha,
čo hrá sa s listami
ako keď dýcha

jeden pre druhého,
a pre neho len.

No vo zvuku vetra
včerajší deň
len hvízdanie pustoty,
chladno a srieň.

Bol som tam, zdalo sa
že všetko je tam,
kde aj vždy bolo,
len ja som tam sám.

Zdalo sa – no predsa
keď skončilo leto,
kvetov a farieb,
či úsmevu nieto.

Zdalo sa – no predsa
s príchodom zimy
je letný svet rovnaký
a predsa iný.

Niečo sa zmenilo
a niečo je tak,
ako vždy bolo.
A otáčať zrak

za letom v mraze
nevedie nikam,
len ku vlastnej skaze.

A či sú tu kvety,
či je tu sneh,
či svieti slnko,
či zapadá – nech.

Všetko je tak, ako má byť
a aj keď sneh vie
tie farby skryť,
vráti sa zase

v kvitnúcej kráse
každučký kvet.

Bol som tam včera,
na konci sveta,
tam kde sa začína
a končí
svet.