Ani veľmi neviem, čo vám k tejto povedať. Je to taká ľahká vec bez nejakej závažnej myšlienky; má krásne typické “ponaučenie”, ale inak nič extra. To je asi tak všetko, viac vám k tomu nepoviem.
HRDZAVEL NIT V STAROM MOSTE
Hrdzavel nit v starom moste,
no nebolo to znať.
Nebáli sa ľudia
na tom moste stáť.
Hrdzavel nit v starom moste
nechali ho tam.
Hrdzavel a rozpadal sa
pomaly a sám.
Hrdzavel nit v starom moste
bez ilúzie budúcnosti.
Sledoval len nity vedľa
ako hýria od radosti.
Hrdzavel nit v starom moste
vedel čo ho čaká.
Hrdzavel a vedel,
že budúcnosť je taká.
Hrdzavel nit v starom moste
každým dňom s strácal.
Každý deň sa des a strach,
každý deň sa vracal.
Hrdzavel nit v starom moste,
nemal viacej nádeje.
Vedel to už dlho,
kam na konci sa podeje.
Hrdzavel nit v starom moste,
veď čože na ňom záleží?
Hrdzavel tam – no a čo?
Veď ešte tam vydrží!
Hrdzavel nit v starom moste,
a ostatné nity
nezaujal. Šťastné boli,
nechovali k nemu city.
Hrdzavel nit v starom moste,
nik nestaral sa preň.
Hrdzavel tam, zabudnutý.
Tak to bolo deň čo deň.
Hrdzavel nit v starom moste
a v jedno letné ráno
strašný počuť zvuk.
Škrípanie a vrzgot,
rev, kvílenie, hluk.
Zvuk kovu, čo sa krútil
zvuk kovu, čo stonal,
keď jeden nit z mhoných skonal,
keď most sa v rieku rútil.
Od začiatku bolo jasné, že raz bude dosť,
že raz ten nit prehrzdavie a padne celý most.
Od začiatku bolo jasné, že ak nechajú ho hniť,
raz sa ten most celý zrúti.
Lebo na to, aby padol, stačí len ten jeden nit.