Inšpirácia

„Budem ti inšpiráciou“, povedala, „stačí ma opiť a vyjebať… v ľubovoľnom poradí“. Trvalo zopár zmätených vychladených pív v podvečernom júlovom slnku, kým si skutočne plnohodnotne pochopil dosah jej slov. Mohutná diskrepancia teplôt medzi oroseným pivom a rozhorúčenou hlavou ti definitívne vyrazila dekel a nechala ťa priblblo vyškereného omámene zazerať do diaľky. Máš rád prekvapenia, aj keď každému hovoríš, že ich neznášaš. Spravidla ťa totiž uvedú do stavu, v ktorom akoby meškáš sám za sebou, čuduješ sa možnostiam vlastnej reality, žasneš a nechávaš veci plynúť samé od seba. Kŕč existencie povolí, zabudneš na prognózy a nesnažíš sa neustále analyzovať vlastný neúspech napriek tomu, že si vlastne úspešný. V týchto vzácnych

Continue reading…

Tolerancia

Si metanetolerantný pseudomoralista. Alebo kokot, ako by si to v odlive krvi z hlavy elegantne zjednodušil pre poslucháča, ktorého nemáš. Si v konflikte sám so sebou, sám sebe netoleruješ to, že pod zámienkou morálky netoleruješ názory a zvyky iných ľudí, ľudí iných, ako si ty. Také nejaké pičoviny vymýšľaš, zatiaľ čo ti neznáma žena naproti úmyselne koketným spôsobom ostentatívne otŕča kozy stiahnuté tesnou podprsenkou.

Bežné dni

„To je podbíjačka“, povedal si, „vráža štrk pod koľajový zvršok, aby zachoval svoju geometriu“, ale už dávno ťa nepočúvala, vlastne si ani nevedel, prečo to hovoríš, snažil si sa len slovami zaplniť bezodný rozmer šokujúceho odhalenia, že jej úprimná bezprostrednosť ťa zastihla beznádejne nepripraveného. Mal si chuť sa rozosmiať, ale s pompou džentlmena si sa obmedzil na ironický úsmev, ktorého ľahká čitateľnosť ti vôbec neprekážala, ba práve naopak – aspoň na chvíľu si sa stal skutočne transparentným.

Obhliadka

Vracal som sa z obhliadky bytu na Kapitulskej ulici, na ktorej som vôbec nemal byť. Odhadoval som, že môže byť niečo po siedmej a v slabom závane vetra som zacítil slabú, ale jasne rozoznateľnú vôňu riedidla. Ruky som si vložil do vreciek a rozmýšľal som nad tým, prečo som sa tam vlastne ocitol, akú príčinu mala moja spoluúčasť na dôkladnej prehliadke troch miniatúrnych izieb po vrch naplnených kefami na vlasy, topánkami na ihličkách, káblikmi z nabíjačiek a prázdnych fliaš domácej pálenky. Odchádzal som zmätený a zamyslený.

Zvedavosť

Nebolo to prvý ani poslednýkrát. Máš totiž akési sebadeštrukčné, morbídne nutkanie v tom pokračovať a stále znovu ozvláštňovať svoj život situáciami, v ktorých strácaš akúkoľvek kontinuitu s podstatou rozhovoru medzi prítomnými, fascinovane sleduješ na prvý pohľad náhodným sledom udalostí generované okolie, na nič nenadväzujúce slová, pohyby a činy a s úsmevom na tvári mlčky zvedavo očakávaš, čo príde ďalej, aká ďalšia diverzia, aký logický exkurz od toho čohosi, v čom práve si, a čo vlastne ani nevieš pomenovať.

(Vý)strih

Skúmaš ju, nutkavý pocit zízať sa nedá potlačiť, oči ti utekajú, netvár sa že nie, niečo na jej tvári ťa zaujme, zvláštne niečo, nevieš presne čo, prejde pár krokov a predkloní sa, zopne ruky a vtedy sa to stane, jej výstrih je v momente stredobodom pozornosti celej miestnosti, obzeráš sa kade tade, sleduješ tvar stien, stropu, odrazy svetla, zrazu aj tupé hrany ošarpaných tehál, prach sypkej omietky obrúsenej na rohoch a studená akustika miestnosti začínajú byť zaujímavé, len aby si sa tam nepozeral, nepatrí sa, nie je to slušné, to dievča s ktorým si prišiel ti predsa niečo vysvetľuje, snažíš sa počúvať, ale nejde

Continue reading…

Pochopenie

Dnes som ju uvidel. Stačil jeden pohľad a v momente sa mi vybavilo nezabudnuteľne pevné zovretie jej nôh. Vôňa hebkej, jemnej pokožky na krku. Vzdychy. Nenútené, prirodzené, no dychberúco nadpozemské vzdychy. Myslel som si, že ma jebne. Z ničoho nič len tak stála pár metrov odo mňa v poobednej električke. Zastihla ma nepripraveného a prsty sa mi roztriasli pri myšlienke na to, ako sa mi krk rosí z jej horúceho dychu.

Prekvape(nie)

Cítil som, že niečo strácam, a bolo to tak dobre. Až keď niečo strácam, zistím, že som to naozaj mal. Mitana, Patagónia

Očakávanie

Neviem, ako by som ti to najlepšie vysvetlil. Vždy niečo očakávam. Vieš presne, o čom hovorím. Jednoducho vždy, keď nejakú spoznáš alebo spoznávaš, vždy, keď za nejakou niekam ideš, vždy je tam nejaké očakávanie. V istom bode príde a keď si ho uvedomíš, je už neskoro. Jedného dňa si nevinne balím kufre a užívam si bezstarostný stav neistoty a vtedy mi to všetko zapne: už to nijako nezmením a aj keď nechcem, aj keď sa bránim a nemám najmenšiu chuť sa tým zaoberať, vždy podvedome očakávam čosi viac.