Poznáš ten pocit pomalého ranného preberania sa, kedy sa do teba svet vlieva cez slnečné lúče?
NERIEŠ
Ráno sa zobudíš, otvoríš oči
do ostrého slnka za oknom
a máš ten pocit – vieš presne ktorý,
nie sú naň slová:
pomaly zdvíhaš lenivé viečka
a svrbia ťa staré jazvy.
Slnečné lúče sa
ti vlejú do hlavy
a deň do teba rovnými
nohami vkročí.
Svet sa ti otvára štrbinou žalúzií
a iba voľne, nenásilne
zakloníš hlavu, zapichneš
navlhlé oči do stropu.
Je v tebe niečo, nevieš,
zapneš si mobil, čakáš
zmeškaných vecí potopu
a ležíš nehybne, všetko
tak ako je
berieš.
A v tomto pocite,
keď nejasne tušíš,
nemrhaj zbytočne slovami.
Všetko sa nakoniec
samo vyrieši.
Usmej sa, lež
a nerieš.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!