Sucho v hrdle

Najväčšou výsadou moderného človeka je právo na sebaurčenie. Sloboda byť, kým chceš, no hlavne sloboda nebyť tým, kým byť nechceš. Právo hovoriť a právo mlčať. Právo klamať. Nie ostatným, ale sám sebe.

Nevyslovené neexistuje. Nepriznané nebolo. Zápisky zážitkov na stranách denníka sa stávajú jediným priestorom, kde môžeš byť naozaj úprimný. Preniknúť pod povrch človeka, ktorým sa chceš stať k človeku, ktorým skutočne si. Nie pred ostatnými, ale sám pred sebou.

Aj tu je však prítomný strach. Nutkanie vynechať, čo sa nehodí, nepatrí, zahanbuje. Snaha pretvárať sa na svoj lepší obraz, predviesť sa, pochváliť. Nie pred ostatnými, ale sám pred sebou.

Je možné stratiť dôveru k vlastnému denníku? Zamlčiavať pred ním nepríjemné detaily, lapsusy a trápne skutočnosti, ktoré ťa nestavajú do najlepšieho svetla? Je možné byť neverný papieru? Stratiť jediné miesto bez autocenzúry a hľadať opäť čosi nové? Utekať od jednej formy sebadefinície k druhej, lebo tá iná, nová a neznáma sa ti zdá lepšia, tajomnejšia, atraktívnejšia?

Bez priznania, bez kontextu sa niektoré situácie časom stávajú neuveriteľnými. Strácajú kredibilitu, pôsobia čoraz nereálnejšie a zavše sa sám seba spýtaš, či sa vôbec odohrali. Či to všetko nie je iba výplod tvojej bujnej fantázie, sen, ktorý by si chcel, aby bol skutočnosťou, alebo práve naopak – skúsenosť, na ktorú by si najradšej naveky zabudol. Nie kvôli ostatným, ale sám kvôli sebe.

Všetky tieto momenty majú čosi spoločné: auru neskutočnosti, vytrhnutosti z bežnej životnej praxe. Nepravdepodobnosť. Práve tieto drobné skúsenosti však definujú, kto si. To ony, pochybné, no aj tak formujúce udalosti sú náplňou tvojich triumfov, ale aj príchuťou úzkostí. Prstom v hrdle neistoty a strachu. Nie z ostatných, ale zo seba samého.

Drobné nepriznané momenty, ktoré obchádzaš ako psie hovno na chodníku, a ktorých podstatu sa zdráhaš čo i len vysloviť, môžu za to, kto si. Nie pred ostatnými, ale sám pred sebou.

Sucho v hrdle, keď sa po prebudení na neznámej internátnej izbe snažíš zistiť, ako si sa tu ocitol a kto leží vedľa teba. Sýtočervená farba frankovky na dne vane. Posledné zabuchnutie dverí za príbehom, ktorému si nikdy skutočne nerozumel. Nechápavý, spýtavý pohľad, s ktorým nevieš nič urobiť. Trapasy. Fantasmagórie. Dlane na stehnách a nechty zarývajúce sa do chrbta, ktorý môže patriť ktorejkoľvek. Vôňa kože. Nepochopiteľná eufória. Fascinácia. Chvíle, do ktorých si sa ten či onen večer vôbec neplánoval dostať. Nie kvôli ostatným, ale sám kvôli sebe.

Tá istá nepravdepodobnosť, neuveriteľnosť a neočakávanosť, ktorá sprevádza momenty najväčších víťazstiev zároveň stojí za tvojimi najhlbšími pádmi. Nie pred ostatnými, ale pred sebou samým.

Nič nie je ťažšie, než nahlas pomenovať to, čo ťa robí zraniteľným.

Nič nevie obariť bolestivejšie než priemernosť detailov, ktoré ťa robia človekom

Nie pred ostatnými, ale pred sebou samým.

3

Leave A Comment

Your email address will not be published.