Oliver, ty strašne divne chodíš, povedala mi, keď sme za tmy kráčali pozoruhodne strmým stúpaním úzkej ulice naspäť do jej bytu. V pravej ruke som zvieral fľašu červeného, ktorú sme spolu s nevyhnutným balíčkom cigariet kúpili v miniatúrnej gréckej večierke s akousi záhadnou aurou nebezpečenstva, neznámymi, pofidérne pôsobiacimi produktmi v regáloch a neznámym, pofidérne pôsobiacim cudzincom za pokladňou.
Vždy sa ma pýta, čo budem variť, je to taký srandovný chlap, bolo mi povedané krátko po tom, čo sa srandovný chlap spýtal, čo ide variť. Dostal jednoduchú odpoveď: víno.
Nechodím divne, odvetil som, sústrediac sa na svoju divnú chôdzu ako nikdy predtým. Nevedel som, čo mám robiť a s narastajúcou mierou uvedomovania si tejto stresujúcej skutočnosti som strácal schopnosť spraviť čokoľvek, čo by som v tej chvíli spraviť chcel. Nervózne som si napravil kravatu hojdajúcu sa v rytme mojich dlhých krokov a počítal, koľko mi ešte zostáva času.
Nikto ma na túto situáciu nepripravil, nepovedal mi chyť ju okolo pása a povedz jej, že vyzerá krásne, nepovedal mi, či a čo bude tu, teraz, za týchto okolností vhodné a správne. Chytila ma okolo pása a niečo príjemné povedala a vyzerala krásne a ja som divne šliapal z nohy na nohu a rozmýšľal, kde je hranica medzi tým, keď je ešte priskoro a tým, keď je už neskoro.
Biela kravata ma škrtila a jej prítomnosť v mojom časopriestore pohla celým vesmírom.
Fľašu som zvieral v neistých prstoch a uvažoval nad tým, ako som sa dostal nielen do tejto situácie, ale vôbec na toto zvláštne miesto, do tohto bytu s vrchným vchodom vedúcim vkusnou lávkou do krajiny F a spodným vchodom schovaným za neprekonateľne dezorientujúcim labyrintom tmavých chodieb a oceľových dverí vedúcim do krajiny M. Do bytu so ženou, ktorá mala byť dávno uzavretou kapitolou z minulosti.
Zapálila si cigaretu a obsah fľaše za malú chvíľu liala do malého hrnca, zatiaľ čo za oknami zúrilo totálne jesenné ticho. Hoci ma cigarety zvyčajne odpudzujú, nemohol som sa ubrániť zimomriavkám z jej záhadného, vznešene unášavého šarmu. V jednej ruke zvierala dlhú bielu cigaretu, v druhej baňatý pohár jasne bordovej kvapaliny a jediným zvukom počuteľným z balkóna s výhľadom na nehybné ulice bol príboj nočného oceánu v ťahavých ozvenách medzi mrakodrapmi.
Paralyzovaný som sa opieral o zábradlie, sypal zo seba náhodné, prázdne slová derúce môj bezvládny ohryzok hore a dolu cez uzol na kravate, ktorú som sa za celý večer neodvážil čo i len povoliť.
Taký uzol na kravate sa môže zdať banálnym, no jeho úloha je kritická: je jediným priamym spojením s dôstojnosťou, vznešenosťou, o ktorú sa človek môže v takejto situácii spoľahlivo oprieť. Jediný umožňuje držať v ruke pohár s hrubým dnom a s pompou džentlmena akoby mimochodom trúsiť intelektuálne repliky bez toho, aby vyzneli smiešne alebo lacno.
Faktom však zostáva, že intelektuálne frázy pravdepodobne ešte nikdy nikomu nepomohli dostať sa do podprsenky ako tej po mojej ľavici.
Niektoré veci mi nie sú súdené, vravel som si v snahe ospravedlniť vlastnú neschopnosť otáčajúc jeden pohár whisky za druhým. Nemohol som však predvídať, že keď zlyháva súdnosť, odhad, guráž a zvyšky chlapského šarmu sa topia v studenom pote vystresovaného zúfalstva, alkohol pravdepodobne situáciu, alebo aspoň jej výsledok, nijako nezvráti.
Napriek tomu som neprestával dúfať, že nastane akýsi zázračný, jasne rozoznateľný moment, v ktorom budem zrazu presne vedieť, čo robiť, moment, v ktorom si poviem teraz, teraz je ten správny čas spraviť to, čo mi práve napadlo, že by som mal spraviť. Moment, v ktorom bude jasné, že teraz je ten správny čas prestať sa zamýšľať nad tým, čo som bol býval mohol spravil a jednoducho to spraviť.
Taký moment však neexistuje. Neexistuje nijaké prozreteľné precitnutie, v ktorom sa človeku vyjasní a v prekonaní samého seba stratí všetky zábrany. Neexistuje stav, v ktorom si môže byť istý, že to, čo sa chystá spraviť, dopadne podľa jeho predstáv.
Oliver, čo s nami bude, spýtala sa z ničoho nič a hoci do dnešného dňa netuším, na čo sa pýta alebo kam tým smerovala, vedel som presne, ako to bude ďalej prebiehať. Povolil som si kravatu a miesto ďalších intelektuálnych fráz som len naprádzno preglgol.