Mŕtvy bod

Už príliš dlho sa nič nedeje. Napätie začína byť neznesiteľné, krk ti tuhne a tep podchvíľou bezdôvodne stúpa v snahe aspoň čiastočne vykompenzovať nahromadený stereotyp. Stojíš na zastávke trolejbusu a napínajúc šľachy v lýtkach prestávaš vnímať kontinuitu času, kontinuitu hodín zlievajúcich sa do neurčitej sivej hmoty vlečúcej sa ako nekončiace vlákno trpkej melasy. Manipuluješ aspoň s telefónom v ruke, aby si tak zahnal stále ťažšie potlačiteľné mdloby.

Si príliš vyrovnaný, príliš spokojný na to, aby ťa to celé bavilo. Potrebuješ si vyrobiť nejakú drámu, potrebuješ zažiť nepodmienenú dizrupciu poriadku, niečo, čo by ti dalo pocítiť, že žiješ, niečo, čo by odlíšilo jeden deň od druhého. Niečo, o čom by si mohol každému rozprávať.

Reťaz kauzalít nevyhnutne smerujúcich k apatii pretŕha prichádzajúci spoj. Stojatý letný vzduch ťa uvádza do pohodlnej letargie, akéhosi polovedomia, stavu, v ktorom dokážu prejsť celé týždne, ba dokonca mesiace, ktorých postup registruješ len vďaka fluktuáciám hodnôt na grafoch hydrometeorologického ústavu a ubúdajúcim vrstvám ošatenia, predovšetkým na ženách podobných tej, čo stojí priamo pred tebou zmyselne zamyslená v podvečernom útlme, spravidla vo veku dvadsať až tridsať rokov. Dosť vysokom na to, aby si mohol aspoň potenciálne vykazovať schopnosť spraviť čosi viac ako to, čo vieš robiť najlepšie: nič.

Keď jej o niekoľko minút neskôr pomáhaš vstať zo špinavej podlahy trolejbusu a pevné poprsie jej pri napnutí svalstva dobre že nevylezie z podprsenky, nemáš pocit, že by to bolo len pre jej nadpriemerne sympatický, ba eroticky podmanivý vzhľad podčiarknutý kontúrami elegantných šiat zvýrazňujúcich presne tie partie, ktoré by také šaty na takej žene zvýrazňovať mali. Pomáhaš nezištne.

Ešte dve hodiny premýšľaš nad tým, čo si mohol spraviť inak. Kvôli sebe, nie kvôli nej alebo jej podmanivým očiam, dlhočizným, štíhlym nohám, preplnenému dekoltu alebo dokonalej pleti na pleciach, ktorej si mal to privilégium dotknúť sa a aspoň veľmi vzdialene tak pocítiť bezprostredný, ale predsa tebe nikdy nedostupný rozmer jej skutočnej telesnej nahoty. Tú budeš v predstavách dotvárať ešte niekoľko dní a trýzniť tak svoje vedomie až do bodu totálnej rezignácie, ktorú nedokáže napraviť už ani pohľad na ktorúkoľvek inú.

Porno ťa už nebaví ako predtým. Vytratila sa akákoľvek pridaná hodnota, akékoľvek nadchnutie. Jednoducho ťa prestalo zaujímať, a to jednak pre jeho drastický nedostatok kreativity a symptomatický prototypizmus, jednak pre hrôzostrašné zistenie, ktoré ťa nepripraveného zasiahlo iba minulý týždeň: takmer všetky tvoje obľúbené pornoherečky sú od teba mladšie. Neodškriepiteľne to odhaľuje fakt, že si v živote čosi zameškal a už nikdy to nebudeš mať šancu dohnať.

Ty však svoje stereotypy meníš len veľmi nerád a tak opäť kráčaš s knihou v ruke do jednej z mála kaviarní, v ktorých vďaka stovkám strán potlačených podobnými dňami dokážeš aspoň na chvíľu zabudnúť na to, že nočný vzduch bude opäť rovnako stojatý ako ten, v ktorom sa na záver dňa ozve buchnutie dverí na prázdnom byte.

Z času na čas sa s vlažnou rutinou nezúčastnene započúvaš do energického, divokého sexu ozývajúceho sa zo spálne anonymných susedov v byte nad tebou, no letargia vybudovaná dlhými rokmi ti už nedovolí, aby ťa to vyviedlo z miery.

Nastane sexuálne moratórium, hiatus vôle. Mŕtvy bod.

Na druhý deň budeš opäť tým, kým skutočne si. A hoci by si si to tak veľmi rád myslel, nie je to nič excentrické. Nie si ničím zvláštny, odlišný alebo nezvyčajný. Nie si dokonca ani nemožný alebo problematický. Si len obyčajný.

Po príchode do ticha obývačky a odložení dočítanej knihy do poličky ti to s pohárom whisky v ruke nakoniec začína dávať zmysel. Prichádzaš na to, že všetko, čo ti v živote chýba, je pár poriadnych, dobre tvarovaných, plných a pevných umelých kôz.

2

Leave A Comment

Your email address will not be published.