4 min read

Nie je o čom

 

Trápia ma prázdne riadky. Hovorím: nie je o čom, nefunguje to, to ti poviem, konečná. Kreténske myšlienky som mával, absurdné, ale aspoň boli moje. Teraz mám: ticho, ťažkopádnosť a spazmický rukopis. Vlastnou podstatou podozrivé kŕče do prstov bezvládne vláčiace úbohý hrot pera hore-dolu po papieri, ticho znášajúcom moje utrpenie postrádajúce zjavný zmysel.

Kdesi som počul, že ktosi komusi kedysi poradil, že ak sa mu ťažko píše, mal by písať práve o tom. Ale ako? Hovorím: je mŕtvy, zmizol bez stopy. Postava, s ktorou som sa nesmelo spoznal a niekoľko ďalších rokov zdieľal každý krok je nezvestná. Stratila aktuálnosť, jednoducho zo dňa na deň prestala existovať, pochopíš to? Prepadla sa pod zem, a zrazu nie je o čom.

Objednávam si najsilnejšie pivo, ktoré tu majú a ty mi stále neveríš. Viem to, vidím ako rozmýšľaš nad niečím iným, poznám ťa, to ti poviem, vidím ti na očiach viac, než by si si kedy mohla myslieť, že by som ti kedy mohol na očiach vidieť. Veľmi dobre si pamätám prvý večer, kedy sme sa spolu pozerali, to ti poviem. Hovorím: niečo hovorím a nepočúvam sám seba, ty počúvaš, ale nepočúvaš ma. Rozhovor stráca zmysel, nie je o čom.

Sedím nad bielym papierom a ovláda ma šialenstvo, pekelná túžba niečo povedať, to ti poviem, nejakú životnú pravdu, ktorú by si si prečítala a povedala: kurva, ten má pravdu; alebo: kurva, ten to vie povedať.

Nebolo by to prvý raz. Stalo sa, to ti poviem, ale nesmieš sa smiať, stalo sa, že som držal v rukách kopu papierov a nechcel ju pustiť z ruky. Celý týždeň som sa odhodlával, každý večer som bol presvedčený, že ráno to príde, ten veľký moment, vlastne ten jediný, ktorý má význam, tá rozhodujúca chvíľa, kedy spravím z textu skutok. S prvým otvorením očí mi však zovrelo hrdlo a jednoduchý, elementárny strach z dôsledkov slov ma vrátil späť na začiatok.

Nenávidel som sa za niečo, čo bolo v tom momente všetkým, to ti poviem, čo bolo viac moje ako vlastné vnútornosti, napríklad slezina alebo nadsemenník, niečo súkromné, niečo, čo mi malo byť katarziou a oslobodením. V piatok pred šiestou som upachtený dobehol na poštu a pani za okienkom nemohla tušiť, čo drží v rukách. Večer som sa pokúsil opiť, no jediné, čo sa mi podarilo, bolo vyzvracať sa do vane.

Napriek všetkému, čo ma to stálo, dalo písanie môjmu životu nový rozmer. Niekedy som mal dokonca pocit, že nie ja píšem svoju postavu, ale ona píše mňa. Táto predstava sa ma prvýkrát zmocnila krátko pred tým, než sme sa po dlhej dobe opäť videli. Ja som mal vtedy prvú a ty poslednú šancu povedať niečo zmysluplné. Stretli sme sa inak ako vždy, rovnako ako inokedy. Ale nebolo o čom.

Hovorím: netuším, čo všetko som za posledné roky zabalil do všetkých tých obálok, to ti poviem, nikdy som sa nesnažil si to zapamätať, neviem, čo v nich vlastne bolo a ani to vedieť nechcem. Zopár vecí ma však všetky tie listy naučili:

Písanie, a ani odpisovanie nevyžaduje nevyhnutne schopnosť písať. Vyžaduje len jednoduchú úprimnosť a odvahu. Gule, ako by si to nonšalantne nazvala ty. Možno aj vďaka všetkým tým popísaným stranám som sa naučil ešte jednu vec: hlúposti robím nie vtedy, keď som pripitý. Robím ich, keď som triezvy.

Mohol by som ti to dokonca aj dokázať. Hovorím: mohli by sme ísť k tebe, sadnúť si na gauč, otvoriť fľašu škótskej a rozprávať sa. Ale nebolo by o čom.