Posledný mohykán

Na dne pisoára na toalete čakárne ordinácie je vyvŕtaných niekoľko tmavých dierok. Dôkladná inšpekcia vzdialeností medzi týmito šiestimi otvormi v tebe opäť otvára otázku, ako je možné, že vo svete dnešných technológií, pokročilých výrobných postupov a dlhej histórii ľudstva v spracovaní materiálov od výmyslu sveta stále nie je možné vyvŕtať do priemerného hajzla zopár dier v pravidelných rozostupoch.

Srdce ti búcha rýchlo a nepravidelne. Organizmus vykazuje všetky známky úzkosti a stresu postupne prerastajúceho do všeobjímajúcej paniky pohlcujúcej aj posledné zvyšky schopnosti triezvo uvažovať. O chvíľu sa možno pomočíš, pomyslel si si krátko pred touto chvatnou návštevou toalety, anticipujúc morbídny zákrok plný krvi, utrpenia a kŕčov prenikajúcich až kamsi do končekov spotených prstov trasúcich sa v bolestivom delíriu.

Podobný pocit nutkavého močenia si mal včera večer, keď si z nevysvetliteľných príčin vystúpal namiesto druhého poschodia bytovky až na tretie a opito obšľapujúc vlastný mechúr zízal na dvere, ktoré sa akosi podozrivo málo podobali na tie, ktoré si očakával. Tragédia nočných návratov na teba doľahla v plnej miere: nebol nikto, koho zaujímalo, prečo stojíš pred cudzími dverami s ťažobou na žalúdku, nikto, kto by ťa vyviedol z tejto zdanlivo triviálnej, no vo svojej podstate mučivej situácie, nikto, kto by ti povedal, že to, čo žiješ, nie je kríza a že to, čo robíš, má aspoň nejaký, marginálne opodstatnený význam.

Niečo robíš zle, myslel si si, keď si po nedočkavom vyprázdnení mechúra prichádzal k zmyslom v horúcej sprche. Niečo robíš zle, keď zoči voči cudzím dverám na cudzom poschodí márne hľadáš odpovede na otázky vynárajúce sa v asfalte, do ktorého pri rýchlej chôdzi zarývaš oči ktorýkoľvek generický, nezaujímavý večer. Večer, ktorý už o pár týždňov nebudeš vedieť odlíšiť od stoviek ďalších jemu podobných. Večer, ktorý prepukol v čosi ako chorobu prenasledujúcu ťa už roky.

Zachvátil ťa nával nepomenovateľnej úzkosti. Strach z toho, že to, čo práve robíš, vôbec nič neznamená, nadobudol takmer fyzický rozmer. Zvieralo ti hrdlo a trvalo niekoľko sekúnd, kým si potlačil kritický pocit naliehavej bezvýznamnosti. Zdanlivo nekonečný čas skľučujúcej paniky zo seba uplynul a ty si sa prebral v tej istej situácii. Stál si pred dverami a bolo ticho. Cudzie ticho, najhoršie zo všetkých.

Ráno si sa prebral obyčajný. Nebolo na tebe nič zvláštne, nič fascinujúce, nič, čo by kohokoľvek prekvapilo, nadchlo alebo vyviedlo z miery. Ba čosi predsa: schopnosť elegantne ironizovať vlastnú existenciu do takej miery, že sa ostatným javíš ako vyrovnaný človek.

Teraz sedíš v kresle a kým sa ti malý, rýchlo rotujúci vrtáčik špára v dutine zuba s nevídanou bolesťou vyrážajúcou až kamsi na zátylok, rozmýšľaš, prečo si zo svojho života postupne poodstraňoval všetky ženy, ktoré si doňho chcel práve naopak včleniť čo najhlbšie.

Každá jedna bola pre teba bohyňou. A možno to vlastne bohyne vôbec neboli. Čo keď bohyne vôbec neexistujú? Čo keď sú napriek ich vzhľadu, chôdzi, pohybom, spôsobom, vyjadrovaniu, vkusu a záujmom vlastne iba ľudmi? Čo keď sú to obyčajní ľudia, so svojimi vlastnými démonmi, úzkosťami a problémami vstupujúcimi medzi ne a ostatných?

Možno si si v ten večer v ktoromsi monackom byte ležiac na chrbte namiesto pozerania na luster s drobnými, farebne glazovanými ornamentmi v tvare listov mal namiesto rozmýšľania nad tým, čo si myslí slečna v druhej spálni mal pochopiť, že o nič nejde. Možno skutočne o nič nešlo a mal si šancu vyhnúť sa tomu, čo ťa škrtilo o dva dni neskôr.

Pozeral si Posledného Mohykána a snažil sa opiť priemernou whisky, ktorá sa však pre stres ovládajúci ťa v plnej miere už vyše dvadsaťštyri hodín míňala účinkom. Bolo ti zle, nevedel si, prečo tam si, čo sa deje, ako by si to mal riešiť alebo čo to celé vlastne znamená. Bol si paralyzovaný a neschopný spraviť nič, čo by situáciu zmenilo. Spomienka na to, ako sa pokúšaš nepozvracať a po rozumoch ti behá všetko, čo má prísediaca pod šatami, ti ešte stále prebúdza zimomriavky kdesi na zátylku.

Je teplo. Pot ti steká po čele a celé telo ti tŕpne. Napriek tomu všetkému, vrátane tvojej neprirodzenej polohy ležmo v zubárskom kresle a bolesti vystreľujúcej cez nervy až do končekov vlasov, na teba pri myšlienke na tú malú hŕstku žien, ktoré si mal tú česť spoznať lepšie ako ostatné, začína pomaly prichádzať nutkavá chuť na sex. Vzápätí si však bolestivo uvedomuješ najtragickejší rozmer vlastnej každodennosti: nemáš ju ako uspokojiť. Absurdnosť situácie dostáva úplne nový rozmer: si neschopný čohokoľvek, podobne ako v tých najkritickejších, rozhodujúcich momentoch s tými istými ženami, nad ktorými práve rozmýšľaš.

Večer sa opäť ocitneš v spoločnosti a budeš mať šancu to napraviť. Budeš mať dojem, že zo všetkých strán na teba pozerajú kozy všetkých veľkostí a tvarov, ale opäť s tým nič neurobíš. Nie preto, že nevieš alebo preto, že by si nemohol. Nespravíš s tým nič, lebo vlastne nechceš.

Vychádzaš na ulicu a zalieva ťa horúčava. Umŕtvenie ti z chrupu prechádza až niekam do hlavy a neisté kroky po mačacích hlavách podchvíľou postrádajú zmysel. Nemáš nič, čím by si ospravedlnil to, čo si si v živote vytvoril. Nemáš však ani dosť odvahy na to, aby si to zmenil.

Kým ju nenaberieš, budeš pozerať Posledných Mohykánov, otáčať poháriky škótskej jeden za druhým, rozmýšľať nad tým, čo majú tvoje kamarátky pod šatami a ironizovať vlastnú existenciu, aby si nemusel otvorene priznať, že si to namiesto obojstranne úplne očakávanej jebačky, jednoducho povedané, posral.

1

Leave A Comment

Your email address will not be published.