4 min read

Inšpirácia

„Budem ti inšpiráciou“, povedala, „stačí ma opiť a vyjebať… v ľubovoľnom poradí“. Trvalo zopár zmätených vychladených pív v podvečernom júlovom slnku, kým si skutočne plnohodnotne pochopil dosah jej slov. Mohutná diskrepancia teplôt medzi oroseným pivom a rozhorúčenou hlavou ti definitívne vyrazila dekel a nechala ťa priblblo vyškereného omámene zazerať do diaľky.

Máš rád prekvapenia, aj keď každému hovoríš, že ich neznášaš. Spravidla ťa totiž uvedú do stavu, v ktorom akoby meškáš sám za sebou, čuduješ sa možnostiam vlastnej reality, žasneš a nechávaš veci plynúť samé od seba. Kŕč existencie povolí, zabudneš na prognózy a nesnažíš sa neustále analyzovať vlastný neúspech napriek tomu, že si vlastne úspešný.

V týchto vzácnych momentoch vlastne robíš to, čo nikdy inokedy: žiješ.

Nevieš, ako presne jej slová interpretovať, nevieš, čo z nich reálne vyplýva. Mohlo by to byť čokoľvek, a presne to práve chceš.

Otváraš dvere prehriateho bytu a dolieha na teba ťarcha alternatív rezonujúca v ohlušujúcom tichu sálajúcich stien. Mohlo by sa stať čokoľvek. Vlastne kedykoľvek sa môže stať čokoľvek. Mohol by si sa zázračnou náhodou stať umelcom. Mohol by si byť stredobodom pozornosti. Mohol by si byť vzorom pre všetkých naokolo alebo by si mohol byť najväčší smoliar na zemeguli. Mohol by si odísť do Francúzska a nájsť si tam milenku (manželky sú mýtus, tie ženy, ktoré sa tak označujú, podľa teba nikdy nespĺňajú potrebné parametre), volala by sa Laura, nosila by krátke kabáty s vysokým golierom a vlasy by si vypínala do krátkeho copu. Počas dlhých aprílových západov slnka by ste sedeli v prítmí obývačky a jej príjemný, saténový hlas by rezonoval v slabej spomienke na dnes.

Je ti neznesiteľne. Máš pocit, že teplo vlieza do miestnosti cez škáry v parketách, hlava ti horí a precitáš v panickom prekvapení z toho, ako si sa vlastne ocitol v tejto konkrétnej, jasne definovanej, no aj tak desivo otvorenej situácii.

Vchádzaš do sprchy v miestnosti s miniatúrnym oknom, v ktorom sa lámu posledné lúče zapadajúceho slnka. Prúd vody pretŕha horúce ticho a počuješ vlastný, ťažký výdych.

Vždy si chcel mať sprchu nad hlavou, takú, z ktorej ti prúd vody steká na tvár zvrchu, v záklone ti dopadá na zavreté viečka a ty si prstami rozrážaš vlasy akoby si zo seba zmýval všetky problémy. Problémy síce zostanú, no tento moment pod prúdom malých kvapiek ti aspoň prinesie melancholický pocit akéhosi rituálneho, dramatického zadosťučinenia.

Vychádzaš von a na chvíľu strácaš pocit, že si to ty. Ty, ktorý v tomto byte zažil všetko to, čo zažiť nikdy nechcel. Ty, ktorý si to, o čom by si sa najradšej rozhovoril, nechávaš spravidla pre seba. Ty, ktorému snaha pôsobiť tajomne prináša len pseudointelektuálnu identitu outsidera, ktorú by si najradšej zavesil na opasok v kabínke verejných hajzlov. Ak by si na to mal gule. Tie isté gule, ktoré ti ešte nie viac ako pred 48 hodinami pevne zovrela malými, delikátne tvarovanými prstami len zopár centimetrov od momentu, v ktorom si definitívne prišiel o rozum. Ďakoval si svetu za nervové zakončenia v roztrasených končekoch prstov a ocital si sa mimo čohokoľvek, čo si dodnes považoval za reálne.

Precitáš. Predstavy návratu do predvčerajšej dimenzie ťa vtŕhajú z tichej obývačky. Kvapky vody na tvojich pleciach pomaly vysychajú a všímaš si, že prsty sa ti opäť chvejú.

Možno to čosi znamená, myslíš si, možno nič. Možno keď si sa pred týždňom spálil na slnku, s kožou šúpajúcou sa vo veľkých, šuštiacich kusoch opadla aj tvoja neschopnosť žiť vlastný život namiesto toho, ktorý si iba myslíš, že žiješ.

Možno vôbec nikto nevie, kto si.

Možno vôbec nikto nevie, čo sa vlastne deje.

Možno ti to povie ona, keď jej budeš o dve hodiny bez slova rozopínať šikovne kamuflované gombíky bielej bavlnenej blúzky.

Vychádzaš oblečený do sparného podvečera a tušíš, že sa môže stať čokoľvek.

A presne to chceš, aby sa stalo.