Bežné dni

„To je podbíjačka“, povedal si, „vráža štrk pod koľajový zvršok, aby zachoval svoju geometriu“, ale už dávno ťa nepočúvala, vlastne si ani nevedel, prečo to hovoríš, snažil si sa len slovami zaplniť bezodný rozmer šokujúceho odhalenia, že jej úprimná bezprostrednosť ťa zastihla beznádejne nepripraveného. Mal si chuť sa rozosmiať, ale s pompou džentlmena si sa obmedzil na ironický úsmev, ktorého ľahká čitateľnosť ti vôbec neprekážala, ba práve naopak – aspoň na chvíľu si sa stal skutočne transparentným.

Iný večer si prišiel domov a bolestivo si sa pozvracal. Nebolel ťa však žalúdok, bolel ťa život, ktorý z teba vyrazil všetko, čo si za posledné dve hodiny vypil v zúfalých pokusoch zabudnúť na to, kto si, alebo skôr na to, čo si si myslel, že si myslí, že si myslíš, že si.

Uprostred jednej z náhodných nocí sa ti podarilo precitnúť. Robil si prvé kroky po čerstvo naliatom asfalte, voňal dechtom, bol čierny ako svedomie a inžinieri naň ešte nestihli ani kriedou naznačiť línie prerušovaných čiar, ktoré ťa mali sprevádzať ďalšími stovkami nocí desivých svojou konzistentnosťou. Nocí, ako ktorékoľvek iné.

„Máš svoju rolu a hráš ju dobre“, povedal ti raz istý Gabriel, mexický študent, ktorého latinskoamerický šarm prekračoval hranice chápania všetkých, ktorí spoločne s tebou videli, s akou spoľahlivosťou z neho vlhne každá, ku ktorej sa priblíži vzdialenosť kratšiu ako päť metrov.

Nevieš, čo tým presne myslel, alebo vieš a nechceš si to priznať, lebo by si sa musel sám sebe pozrieť do tváre rovnako ako vtedy, keď si uprostred noci letargicky a prispato otváral a zas zatváral oči v okne trolejbusu. Za sklom bola tma a konáre stromov ubiehali ako minúty večera, kedy sa snažíš povedať niečo, za čo sa neuveriteľne hanbíš.

Vystúpil si oveľa skôr, ako si mal, dodnes nevieš prečo, pokúšal si sa kráčať po jednej línii, viac-menej sa ti to darilo, chodník sa pred tebou odvíjal v súvislej priamke rekonštruovaného povrchu a hudba sa ozývala celým priestorom. Bola to noc ako ktorákoľvek iná, a z toho ťa oblieval studený pot.

Dnes sa so zavretými očami a zrýchleným tepom kdesi pri múre pod hlavnou stanicou pozastavuješ sa nad nepochopiteľným vyvrcholením vlastnej súčasnosti, ktorá ťa odrazu celkom nenásilným spôsobom pripravuje o rozum. Nie je to nepríjemné. Je ešte stále dosť skoro na to, aby si nevedel, kde to skončí, ale už dosť neskoro na to, aby si nevedel, kde to začalo.

„To je podbíjačka,“ opakuješ a ešte pevnejšie zabáraš končeky prstov do príjemne mäkkej a teplej kože na jej chrbte.

O pár hodín neskôr s prvými lúčmi ranného slnka opäť prepadáš krajným paranojam z bežných dní.

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.