Nebolo to prvý ani poslednýkrát. Máš totiž akési sebadeštrukčné, morbídne nutkanie v tom pokračovať a stále znovu ozvláštňovať svoj život situáciami, v ktorých strácaš akúkoľvek kontinuitu s podstatou rozhovoru medzi prítomnými, fascinovane sleduješ na prvý pohľad náhodným sledom udalostí generované okolie, na nič nenadväzujúce slová, pohyby a činy a s úsmevom na tvári mlčky zvedavo očakávaš, čo príde ďalej, aká ďalšia diverzia, aký logický exkurz od toho čohosi, v čom práve si, a čo vlastne ani nevieš pomenovať.
Vlastne by sa dalo povedať, že takéto situácie cielene vyhľadávaš napriek tomu, že sa v nich cítiš otrasne trápne, znudene, vystresovane alebo inak nepríjemne. Zvedavosť však víťazí, tvoje zážitky sa stávajú seriálom na pokračovanie, na ktorého epizódu si síce treba vždy počkať, ale nakoniec stojí za to.
To, že práve ty si jeho hlavným protagonistom, ktorého absurdity neobchádzajú, ale práve naopak prerážajú, počnúc prednými zubami (vylamujúc zvyšky amalgámu zo stuhnutých lôžok) a pokračujúc mäkkou matériou sýtoružového podnebia smerom až kdesi do zadnej časti mozgu, ktorej názov si už dávno zabudol, lebo na strednej škole si sa rozhodol, že ho nikdy nebudeš potrebovať, to ti nijako neprekáža.
Dostal si sa po tretiu stranu – ďalej sa ti už čítať nedalo. Teraz ležíš vo vani, prichádzaš na to, že rýchle striedanie akordov pod vodou je na prsty náročné a vyžaduje si zvýšenú predvídavosť, ktorou treba kompenzovať oneskorenie spôsobené trením. K perám pomaličky, s plynulou precíznosťou dvíhaš whisky v pohári z brúseného skla, sleduješ žltohnedú kvapalinu ako sa lenivo približuje k okraju, ešte viac spomaľuješ, akoby si sa snažil moment dotyku silnej chuti s perami čo najviac oddialiť, no nakoniec aj tak prichádza, whisky sa ti vlieva cez členitý okraj spodnej pery do ústnej dutiny a na brúsenom okraji pohára sa objavuje nenápadný lom svetla.
Zvedavosť je silnejšia ako čokoľvek iné, je ti jasné, že robíš veci, ktoré by si za normálnych okolností nikdy nerobil, ale keďže si sa v ničom, čo by sa dalo normálnymi okolnosťami nazvať neocitol už dosť dlho na to, aby si si zvykol na dni plné absurdít, končí to tak ako dnes.
Mohol by si sa to pokúsiť nejako rozumne naformulovať, ale najprv by si musel prísť na to, čo to vlastne je.