(Vý)strih

Skúmaš ju, nutkavý pocit zízať sa nedá potlačiť, oči ti utekajú, netvár sa že nie, niečo na jej tvári ťa zaujme, zvláštne niečo, nevieš presne čo, prejde pár krokov a predkloní sa, zopne ruky a vtedy sa to stane, jej výstrih je v momente stredobodom pozornosti celej miestnosti, obzeráš sa kade tade, sleduješ tvar stien, stropu, odrazy svetla, zrazu aj tupé hrany ošarpaných tehál, prach sypkej omietky obrúsenej na rohoch a studená akustika miestnosti začínajú byť zaujímavé, len aby si sa tam nepozeral, nepatrí sa, nie je to slušné, to dievča s ktorým si prišiel ti predsa niečo vysvetľuje, snažíš sa počúvať, ale nejde to, registruješ len útržky viet a reaguješ na ne neutrálnymi, nič nehovoriacimi posunkami.

Utekáš očami hore dolu, rýchlo preostruješ z jednej veci na druhú, zdá sa, že neexistuje ani jedno normálne miesto, kam by si sa mohol pozerať. Všetko odrazu vyzerá zvláštne, začínaš byť nesvoj, tváre ľudí ti pred očami behajú ako podvaly za oknami rýchlika, každý z nich to vie, každý jeden a dokonca každá jedna, vie to aj ona, všetci sa tam už pozreli, je to evidentné a o to viac znervózňujúce.

Nič sa nedeje, čas plynie nepochopiteľne ďalej, je ti jasné, že by si nemal, no aj tak sa tam znovu pozrieš, znovu a znovu a znovu, pozeráš, civíš, zazeráš, púliš okále do tej medzierky, do enigmaticky plynulého tieňa miznúceho medzi kyprými krivkami pružného objemu pohodlne uloženého v hlboko vykrojenej bielej blúzke s veľkou čiernou ozdobnou mašľou v najnižšom, s vedeckou presnosťou zvolenom bode vystrihnutého véčka odhaľujúceho všetko to, čo má byť odhalené a zakrývajúceho všetko to, čo má byť zakryté.

Oblieva ťa studený pot, snažíš sa opäť sústrediť na to, čo ti rozpráva dievča oproti, no bezúspešne. Výstrih je ako magnet, funguje presne tak, ako bol navrhnutý, osoba sa zdvíha a usmieva, prehadzuje zopár slov s neznámym človekom s rovnako veľkými problémami pozrieť sa jej do očí, a znovu sa opiera o drevenú dosku stola, tentokrát ešte vyzývavejším, provokujúcejším spôsobom.

Vtedy to prichádza: strih. Zatmenie a osvietenie v jednom. Odrazu vidíš význam tohto celého, ťarcha determinujúcej reality ťa vráža pol metra do podlahy a podstata celého tvojho doterajšieho života sa stráca v hmlistých náznakoch hĺbky neznámeho výstrihu. Omdlievaš, stále stojíš, no omdletý, nemáš silu už ani na dýchanie, ani na jedno ďalšie slovo, ktorým by si dokázal opustiť už dávno stratený rozhovor.

Všetko, čo ti zostáva je predstava, že niekde v nejakej miestnosti okolo jednej alebo druhej hodiny rannej sa s ledva počuteľným trením plastu o bavlnu otvára biely gombík a to, od čoho nevieš odtrhnúť oči, to, čo hýbe týmto svetom, to, kvôli čomu si zasvätil život čomukoľvek, čomu si ho zasvätil, je exponované v mäkkom svetle nočnej lampy, na ktoré sa snažíš každý deň niekoľkokrát zabudnúť.

1

Leave A Comment

Your email address will not be published.