Miestnosť

Prázdnota tvojej kúpeľne ma strašila. Bolo päť hodín ráno, steny syčali krémovou plochou a ťažká para lenivo stúpala k hrozivo nemému stropu. Obrovské zrkadlo mi vyrezávalo do očí vlastný vyčítavý pohľad.

Zo zarosených okrajov sklenej zásteny na sprche stieklo zopár kvapiek vlažnej vody a s hlbokým výdychom som oboma rukami pevne zovrel hranu skrinky s umývadlom. V ušiach mi pulzovala krv, celá hlava mi horela a cez súvislý šum vlastného dychu sa predieralo mŕtve ticho podozrivo pokojnej noci.

Nemohol som sa ani pohnúť. Celé telo mi zvieral kŕč, ruky mi tuhli a dych bol čoraz kratší a nepravidelnejší. Chcel som sa rozosmiať a rozplakať zároveň, bezvládne som civel sám na seba, akoby som to ani nebol ja, pozorujúc vlastné prekvapenie.

Vôbec som nebol schopný si uvedomiť dopad situácie: ocitol som sa mimo akéhokoľvek reálneho času, vo vákuu, v tragickej miestnosti plnej zvetrávajúcich zvyškov dôvery v samého seba. Čas za tmavými oknami prázdnej obývačky stál. Absencia čohokoľvek bola omračujúca. Bolo mi mdlo a každých pár sekúnd ma premáhali horúce návaly úzkosti.

Strácal som sa v priestore neschopný odtrhnúť sa od pohľadu desivého svojou otáznou nechápavosťou.

0

Leave A Comment

Your email address will not be published.