Čo sa má stať, sa stane, a nech by sa to stalo celkom inak, ako sa to stať malo, stalo sa, čo sa muselo.
Mitana, Nočné správy
Od rána fúka horúci vietor. Cítim sa zvláštne, netypicky teplé januárové počasie dalo dnešku odtieň zvláštnej, podozrivo jarnej atmosféry. Netuším kde si alebo čo robíš, a nie som si istý, či to vedieť chcem. Za oknami prechádzajú slečny v rozopnutých kabátoch a ja si nalievam prvú šálku čierneho čaju. Nedávno som začal systematicky vstávať skoro ráno, a tak sa frustrácia z intenzívne presnívanej noci začína už teraz, v skorom poobednom útlme pomaly, ale isto strácať.
V poslednej dobe sa mi veľmi veľa sníva. Obsahom býva obvyklá zmes práve prežívaného a zdanlivo zabudnutého a ešte stále sa neviem rozhodnúť, či je to dobré alebo zlé.
Pred pár dňami som sa napríklad dve hodiny pred spaním bezúspešne trápil s rozrobeným klavírnym sólom v zápase o rozlúsknutie stereotypu a objavenie nejakého originálneho, zapamätateľného nápadu. Ten však neprišiel a hoci som zaspával pokojný, pocit satisfakcie absentoval.
Druhý deň nadránom, v driemavej letargii vychádzajúceho slnka ma našiel: okrem klavírneho základu sa mi v momente osvietenia podarilo pridať organ a dokonca aj chór. Kombinácia týchto troch zložiek, prerývanie a striedanie ich fráz a melódií ma napĺňalo až extaticky upokojujúcim, harmonickým precítením originality. Tie takty som púšťal svojim známym stále dokola, každý jeden tón v nich mal svoje miesto a význam a nevedel som sa dočkať, kedy skladbu dokončím.
Keď som sa zobudil, zvuky chóru sa stratili ako prvé. Do pár sekúnd zmizol organ a klavírne sólo oholené o jeho teraz už neoddeliteľné súčasti nemohlo prežiť. Pretrel som si oči a s hrôzou sledoval, ako sa geniálne dielo stráca v diaľke.
Trpký pocit z premárneného nápadu, ktorý sa sporadicky prediera do vedomia keď chvíľku prestanem rozmýšľať a ponorím lyžičku do čaju, aby som ho zamiešal, nie je nepodobný surreálnej dezorientácii, ktorá mi dnes spôsobuje problémy sa na čokoľvek sústrediť.
Tejto zasnívanej letargii predchádzal sen, ktorého interpretáciu som vzdal už v prvej minúte po zobudení. Snívalo sa ti niekedy o niekom, koho si nevidela od pätnástich a nemáš vôbec žiaden dôvod si na nich spomenúť? Presne to sa mi stalo, a ešte stále ma fascinuje vytrhnutosť tohto sna z akéhokoľvek kontextu. Okrem toho si práve v tomto momente začínam spomínať na ďalšie detaily, vybavujú sa mi pri pokusoch túto situáciu zrekonštruovať a na chvíľu váham, či v tom vôbec chcem pokračovať. Ale poznáš ma: bez slova zamiešam čaj a píšem ďalej.
Býval som ešte v byte na Dlhých dieloch a moja izba bola takmer rovnaká, hoci kdesi v podvedomí som si uvedomoval, že som sa tam vrátil, že to nie je súčasnosť, ale akási chyba v chronológii. Na masívnom bielom stole som mal rozložené okrem dobre známych aj nejaké nové veci a celkovo na ňom bolo viac miesta ako obvykle. Celá izba bola akási poprehadzovaná, no mala rovnaké farby, rovnakú atmosféru, rovnaký pocit.
Ležal som v nejakej neznámej, neexistujúcej posteli a vedľa mňa ležala žena, ktorú som naposledy videl pred dvanástimi rokmi. Neviem, čo ma prekvapilo viac – či fakt, že dnes vôbec netuším, čo s ňou je a nespomenul som si na ňu už niekoľko rokov, alebo to, že si to nebola ty.
V momente, keď sme sa začali z mne doteraz neznámych príčin bozkávať (v tom sne som bol nemenej prekvapený), sa objavila dobre známa sebareflexia, v ktorej si uvedomíš, že sa ti to všetko len sníva a začneš rozmýšľať nad tým, prečo. Sen však nekončí, pokračuje akoby v dvoch rovinách – vedomej a nevedomej.
Práve keď som sa jej chystal spýtať, čo tam vlastne robí, zobudil som sa. Teda aspoň na polovicu. Doteraz mi nie je jasné, či som zobudený úplne. Ten sen sa nestratil, iba skončil. Prečo som si nezapamätal jej hlas, a vlastne ani tvár, zostáva rovnakou záhadou ako to, prečo do mojich snov neprenikáš ty.
Tento nevysvetliteľný sen nebol jedinou zvláštnou vecou, ktorá sa mi dnes stala. Keď som ráno zamyslený otvoril vchodové dvere do ateliéru, v ktorom už vyše pol roka učím angličtinu, zo zamyslenia ma vytrhol pozdrav predo mnou stojacej, úplne nahej ženy. Stála otočená priamo ku mne s úsmevom na tvári a na okamih som bol rád, že je zima a vyzliekanie teplých vrstiev oblečenia zaberie istý čas a sústredenie. Niekoľko sekúnd, ktoré mi trvalo uvedomiť si, že je to modelka, ktorú sa chystajú maľovať študenti na kurze, sa mi v prestávkach vracia s rovnakou intenzitou ako bozkávanie so známou neznámou.
Znepokojuje ma, že napriek tomu, že stále opisujem svoje rovesníčky, som vo svojich textoch prestal používať slovo dievča a nahradil ho slovom žena. Neviem, kedy táto zmena presne nastala, pravdepodobne jej proces ešte stále prebieha. Vždy, keď prídem na miesto, v ktorom by som za normálnych podmienok použil slovo dievča, zastavím ako rázcestí, zamyslím sa a znervózňujúce implikácie možnosti voľby ma vytrhnú z prúdu myšlienok. Niečo mi hovorí, že je to dôležitý zlom, že uvedomenie si, že už nepíšem o dievčatách, ale o ženách, je neklamným znakom vlastnej zmeny, posunu, vnútorného aj vonkajšieho prerodu. K čomu, to je otázka.
Zmena dievčat na ženy v mojom okolí je len jednou z príčin neblahého pocitu, že prichádza akési veľké rozhodnutie. Obdobie bezstarostných rokov štúdia je, či chcem alebo nie, už minulosťou a z času na čas ma večer pritlačí naliehavý tlak a úzkosť z toho, že toto dôležité, kritické rozhodnutie, ktoré určí celý môj ďalší život umelo odsúvam. Začnem sa báť toho, čo príde, keď sa dni zrátajú a nastane bod, kedy už bude neskoro, aby som ho urobil. Neviem, čo presne si pod týmto rozhodnutím predstaviť, no cítim ho. Je blízko a dýcha mi na krk ako ty v mojich predstavách.
Jedným zo spôsobov, akým pred nervozitou dokážem uniknúť, je písanie. Vďaka nemu som si napríklad okrem toho, že píšem o ženách a nie dievčatách a toho, že čas pri ňom uteká nezvyčajne rýchlo (čaj v šálke je pri tejto vete už studený a slnko sa chystá preklopiť do podvečerného zafarbenia), všimol tiež zvláštny spôsob, ktorým si pamätám zažité dni a hodiny. K obsahu nepristupujem od všeobecného ku konkrétnemu, ale naopak.
Pamätám si detaily, spravidla tie najnedôležitejšie, ako napríklad to, že miestna rybacia špecialita, ktorá mi po dvoch hodinách zúfalého hľadania akejkoľvek stravy uprostred poobedia v švajčiarskom Annecy pristála na tanieri, sa volala Féra. Pil som k nej nechutné, červenou penou pokryté sladké švajčiarske pivo, alebo akúsi jeho mutáciu a myslel na to, ako vchádzaš do prázdneho bytu a pomalými, elegantnými pohybmi vstupuješ sama do seba.
Akú dôležitosť táto spomienka predstavuje v mojom živote si nie som istý, no ako som ti pri našom poslednom stretnutí spomínal, detaily a nedôležité banality sú tým, čo nás kriticky determinuje, definuje, čím sme. Všetci sme len kombináciou detailov, ktoré sme si dokázali a chceli zapamätať, bez ohľadu na to, akú dôležitosť môžu zdanlivo mať pre praktický život.
V literatúre to funguje podobne, zvolal som tak nadšene, až som na hladine tvojho pohára s ružovým vínom rozpoznal zakolísanie spôsobené ľahkým trhnutím prstov na ruke: je jedno, o čom človek píše, téma je sekundárna, dobrý autor napíše majstrovské dielo o čomkoľvek, napríklad o mydlách, pamätáš si tie mydlá s magnetkou navrchu, ktoré si vždy na návštevách skúmala a čudovala sa nad tým, akú výhodu prináša implantovať do mydla magnet aby nemuselo ležať na umývadle?
Alebo tie malé mydlá v sieťkach, ktorými si si niekoľkokrát za deň mydlila ruky v škôlke a ktoré sa skôr či neskôr premenili na mazľavú, homogénnu masu farebného, spravidla ružového alebo zelenkavého slizu, ktorého pôvodný tvar bol už dávno nerozoznateľný? Po zaschnutí a takmer úplnom minutí mydla sa jeho miniatúrny, ledva uchopiteľný fragment vždy prilepil na nové, z papierového obalu čerstvo vytiahnuté mydlo, len aby sa z neho pri každom umytí rúk odlepoval.
Takisto by sa dalo písať napríklad o problematike vzduchu v potravinách. Tento nepochopiteľný trend posledných rokov mi vŕta v hlave pre jeho absurdnú popularitu. Vo všetkých druhoch potravín od pečiva až po čokoládu sa začali objavovať bubliny, väčšie či menšie, ktoré na jednej strane znižujú hmotnosť predávaného produktu, no na strane druhej paradoxne zvyšujú cenu. Akú výhodu má pritom konzumácia vzduchu obsiahnutého v tuhej potravine mi zostáva záhadou.
Stáva sa pravidlom, že keď sa snažím nadviazať s tebou bližší, súkromnejší rozhovor, rozhovorím sa o sprostostiach akými sú mydlá a vzduch v potravinách. Je to zbabelý útek, neviem pred čím, no pred niečím určite. Možno práve pred tým veľkým, kritickým rozhodnutím.
Prišiel som na dno niekoľkej šálky s čajom a vynárajú sa mi stále ďalšie a ďalšie detaily a predstavy nášho nasledujúceho stretnutia. Bude to podobné ako minule, budem sa snažiť rozprávať zmysluplne, múdro a sympaticky, no namiesto toho, aby sme dospeli k momentu vzájomného pochopenia, prepojenia a otvorenia sa na viac či menej intímnej úrovni, rozhovorím sa o všeobecnostiach a bizarných filozofiách o svete a veciach v ňom.
Keď si uvedomím, čo rozprávam, prepadne ma stres a dostanem sa do bludného kruhu, z ktorého sa už nedá uniknúť. Neviem, prečo to robím, možno preto, že aj keď je to zdanlivo mojím jediným cieľom, v skutočnosti sa toho priameho, súkromného rozhovoru vlastne bojím. Strach a nervozita zo mňa spravia neschopnú bábku, obeť vlastnej fabulácie a domýšľania.
Svoje (seba)vedomie si v týchto situáciách vždy predstavujem ako z ocele odliaty zotrvačník, ťažké koleso, ktoré stále zrýchľuje, zvyšuje otáčky v jasne rozoznateľných stupňoch, až sa zrazu, práve keď to vyzerá, že už chýba len trochu viac otáčok za minútu, niečo stane, nejaká chyba alebo porucha a koleso začne so škripotom a hrkotom trhavo, násilne znižovať otáčky až do úplného zastavenia.
Prvé z týchto zastavení mi spôsobil prvý dlhý telefonát s tebou. Bolo niečo pred polnocou, horúci august, ležal som na chrbte na trávniku pred domom de facto pár metrov od okien svojej vlastnej izby a nie úplne rozumel tomu, prečo to robím, keď dlhé telefonáty tak z duše neznášam.
Možno preto, že som sa chcel o tebe dozvedieť všetko naraz, a nevedel som ako. Všetky detaily, zvyky, minuciózne drobnosti, ktoré si nevšimne nikto iný. Niečo také, ako keď si spozorovala, že podrážku na pravej topánke mám v pravej časti päty viac schodenú, ako na topánke ľavej. Miniatúrny, nenápadný rozdiel v spôsobe kladenia pravej nohy na chodník po jej zlomenine si nevšimol nikto pred tebou ani po tebe. V tom momente som pochopil, prečo som ležal na tom trávniku a počúval, hoci to možno nemalo vôbec nijaký zmysel. V tom momente mi došlo, prečo som pri Fére a hnusnom švajčiarskom pive myslel práve na teba.
Takisto začínam v tomto momente chápať, čo znamenal dnešný sen, prečo predo mnou v tento teplý januárový deň nesedíš a čo znamená už takmer definitívne zapadnuté slnko, odrážajúce sa v hladine ružového vína.