11 min read

Tajomstvo

Už si ani poriadne nepamätám, kto z nás dvoch s tým v ten deň prišiel ako prvý, no obaja sme pri tej myšlienke onemeli. Musím sa priznať, že to nebolo prvýkrát, kedy mi napadlo, že práve toto by mohlo byť vysvetlením Leopoldovho správania – a ako som sa neskôr dozvedel, aj Milan nad tým už niekoľkokrát predtým rozmýšľal. V ono júlové poobedie nad oroseným pivom sa však akousi zhodou náhod táto zdieľaná, hoci zamlčiavaná otázka o našom spoločnom kamarátovi predrala na povrch: Nie je Leopold náhodou teplý?

Všetko to zrazu začalo dávať zmysel. Sedeli sme oproti sebe a s vyrazeným dychom a vypúlenými očami na seba civeli v nemom úžase. V hlavách sa nám premietali všetky zvláštne situácie, ktoré by sa v tejto interpretácii zrazu stali úplne prirodzenými. Ak by bol Leo skutočne gejom, objasnilo by to nie len záhadnú absenciu akýchkoľvek známostí so ženami, no aj jeho povedzme nie úplne štandardné reakcie v rozhovoroch o nežnom pohlaví.

Je skutočne možné, že by jeho homosexualita bola jednoduchou a priamočiarou odpoveďou na naše nikdy nezodpovedané otázky o (ne)existencii jeho romantických a sexuálnych zážitkov? Je možné, že to, čo sme interpretovali ako beznádejnú smolu, nešikovnosť a ťažkopádnosť pri nadväzovaní bližších vzťahov so ženami, je len veľmi dobre zakrytá a priamo pod nosom sa nám skrývajúca nevôľa s týmito ženami vôbec čokoľvek mať? Boli sme doteraz tak slepí, že sme prehliadali evidentné, a síce že blízky kamarát, ktorého poznáme už vyše pätnásť rokov, nikdy nemal frajerku nie preto, že to nevie, ale jednoducho preto, že je teplý?

Znelo to šialene, no v neprerušovanom tichu kričal jasný záver: obaja sme takúto možnosť, nech je hocako nepravdepodobná, pripúšťali. Vzápätí nám však obom napadlo ešte čosi iné: koľkokrát sme si z neho už strieľali a uťahovali, a nie len z neho, ale vôbec medzi sebou jeden druhého nazývali bukvicami a kadečím možným ďalším, čo by bolo, za podmienky, že by jeden z nás skutočne homosexuálom bol, prinajmenšom vrcholne nevhodné? Koľkokrát sme sa už so smiechom vzájomne doťahovali a pritom si vlastne neuvedomili, že Leopolda by to mohlo dosť ťažko zasahovať?

Obaja sme začali pociťovať náhle výčitky svedomia. Ak Leo skutočne teplý je, nebolo to od nás pekné. No čo ak nie je? Ako sa ho to spýtať tak, aby to nevyznelo hlúpo, urážlivo a ponižujúco? Na nič takéhoto sme s Milanom nikdy neboli pripravení a báli sme sa, aby sme nespravili niečo, čo by mohlo vstúpiť do bezproblémových vzťahov s našim potenciálne homosexuálnym kamarátom.

Netrvalo dlho a rozhodli sme sa ho taktne a nenásilne konfrontovať. Vraj pozri, Leo, poznáme sa už dlho a vieš, že nám môžeš povedať všetko. Aj keby si bol teplý – pretože, pozri: my sme si spojili jedno s druhým, rozumieš, dávalo by to zmysel, nemusíš sa nám báť povedať, ak to tak je. Komu inému, ak nie nám, by si to povedal? Vieš predsa, že by sme ťa za to neodsudzovali. Robili by sme si z teba rovnakú piču ako doteraz, ale nemali by sme ťa o nič menej radi.

Leopold vyzeral pobavene, vraj chalani, som rád, že vám na mne záleží, ale nie, nie som teplý, aj keď – a to musím skutočne uznať – dáva to úplne perfektný zmysel. Vlastne sa vám vôbec nečudujem, že sa pýtate, haha. Môžem vás však uistiť, že teplý nie som.

Svojím spôsobom nám s Milanom padol kameň zo srdca. Ktovie, čo by sme robili, keby naozaj teplý bol. Takto sme si mohli naďalej spokojne strieľať z jeho beznádejnej neúspešnosti u ženského pokolenia a hoci zneistení tým, že naše aj keď nie úplne konkluzívne dáta nakoniec nemali nič spoločného s realitou, boli sme radi, že všetko zostáva v starých koľajach.


Keď sa ma dnes chalani spýtali, či nie som náhodou teplý, vybuchol som do smiechu. Mali to dokonalo podložené a dávalo to perfektný logický zmysel, štruktúra tej ich teórie bola nepriestrelná, až som im to z ľútosti takmer celé vytriasol. Nakoniec som sa ale rozhodol, že ešte počkám. Stratilo by sa to čaro, vyprchala by mágia z toho, čo som niekoľko rokov budoval, z povesti, ktorú som si u všetkých okolo mňa pestoval.

Bolo veľmi ťažké to všetko v sebe udržať, lebo viem, ako by sa na tom dobre pobavili – a navyše, ich prekvapené tváre by skutočne stáli za to. Naivní blázni, keby videli to, čo ja, keď som dnes ráno vyšiel zo sprchy. Stáli tam vedľa seba dve, usmievali sa na mňa a oblečenie mali bezpečne uložené v úhľadných kôpkach na neveľkom gauči. Chvíľu som rozmýšľal nad tým, či sa mi to sníva, alebo či z nejakých iných príčin vidím dvojmo. Snažil som sa nájsť nejaký háčik, nejaký dealbreaker, jednoducho niečo, čo by celú situáciu nejako rozumne včlenilo do schémy normálneho, každodenného života. Niečo, pri čom by som si povedal aha, tak tu je ten problém.

Bola to ale pravda, akokoľvek bola neuveriteľná: čakal ma sex s dvoma ženami a nič už nestálo medzi mnou a nimi, jednoducho tam nič nebolo, absencia, vákuum univerza, potenciál a kognitívny interpretačný priestor, toto všetko, všetky tieto kokotské koncepcie a termíny, s ktorými oni dvaja tak radi operujú; ale keď príde na lámanie chleba, kto má dve ženské v posteli (tiež v kuchyni, v obývačke, na vetchom okraji luxusnej porcelánovej vane, etcetera), ha?!

Kto sa ráno budí vedľa nie jedného, ale rovno dvoch tiel, za ktoré by najbohatší muži sveta bez mihnutia oka zaplatili peniaze, ktoré by človek ako ja nezarobil ani za celý život? Kto pokojne hrá utiahnutého homosexuála s vedomím, že len čo večer otvorí dvere bytu, začne z neho zubami strhávať šaty ďalšia živočíšne dravá vlčica? Kto môže o sebe povedať, že s týmito ženami nie len s bez mihnutia oka suverénne presúloží celé hodiny (tiež dni, víkendy, týždne, etcetera), ale s nimi ešte zvláda aj viesť siahodlhé diskusie o filozofii a kultúre? A tí dvaja chudáci ma ešte budú ľutovať, aký je zo mňa tragéd.

Sex s tými dvoma nebol nakoniec až taký úžasný, ako som si vždy sex s dvoma ženami predstavoval. Bolo to miestami mätúce a dezorientujúce a v istých chvíľach som mal dokonca chuť prestať. Mal som pocit, že ani jednej z nich sa nedostáva pozornosť, akú by si zaslúžila. Nie nadarmo moja mama vždy hovorila, že srať a utekať naraz sa nedá.

Laura však stála za to. Bolo to síce už pred týždňom, ale v tom momente, kedy zo seba začala pomaly sťahovať tie tyrkysové šaty (tiež bohato čipkovanú oslnivo bielu podprsenku, gumičku v ohnivých vlasoch, vysoké topánky, etcetera) som skoro prišiel o rozum. Postupovala tak pomaly, že pohyb bol ledva pozorovateľný, akoby miestami zastavovala. Mal som pocit, že mi vybuchne mozog.

Nalial som nám obom riadne bohatú dávku koňaku a trasúcimi sa prstami začal do seba liať tento drahý alkohol s nádejou, že mi pomôže vyrovnať sa s neuveriteľnosťou situácie, ktorej surreálnosť prekračovala všetky tolerovateľné medze.

Je miernym paradoxom, že túto chvíľu si pamätám oveľa lepšie ako samotnú súlož, ktorá, hoci nezabudnuteľná (spomenul som si na ňu napríklad včera pri večeri, dnes pri nákupe, teraz, etcetera), nebola ani zďaleka porovnateľná s úžasom, s prekvapením, fascináciou a nevyjadriteľným dojatím z toho, že sa to celé vlastne reálne deje, ktoré som zažíval, keď som si prvýkrát uvedomil, že o pár sekúnd ju skutočne uvidím vyzlečenú.

Darmo, čaro tohto momentu je nenahraditeľné a pôvab, ktorý dokázala dosiahnuť vlastne ešte pred tým, než k čomukoľvek došlo, mal pre mňa oveľa vyššiu hodnotu, než ktorákoľvek z nespočetného množstva myseľ zatemňujúcich, transcendentálnych chvíľ absolútneho sexuálneho vytrženia, ktoré som kedy v minulosti zažil so ženami, na ktorých postavy (tiež slová, gestá, smiech, etcetera), hoci dokonalé, som zabudol rovnako ľahko ako na ich mená.

Bolo ťažké presvedčiť chalanov, že chodím na dve vysoké školy naraz. Idioti. Načo by som študoval dve ekonomické školy naraz, keď mi bohato stačí jedna a zvyšok času môžem stráviť decentným dvorením, ktoré skôr či neskôr zákonite prepukne v dychberúce, aj keď pomaly svoju vášeň či originalitu strácajúce sexuálne zážitky?

Mohol by som ešte spomenúť Sylviu – mala snehobiele šaty podnecujúce moju predstavivosť viac než návšteva výstavy impresionistického sochárstva. A hoci sa ani zďaleka nedoťahovala na Laurinu pompu a prirodzenú eleganciu, jeden večer s ňou by dokázal nahradiť mnohé iné.

Nie je jednoduché to pred nimi všetko tajiť, no okrem toho, že je to akési prirodzené (vyvinulo sa to postupne z mojej povesti akademika, slušného chlapca, hanblivca, puritána, etcetera), spôsobuje mi to neuveriteľnú radosť. To tajomstvo, tá irónia pre mňa znamenajú viac, než zdieľanie týchto zážitkov s nimi, s kýmkoľvek.

Bizarná diskrepancia medzi tým, čo si o mne myslia a tým, čo skutočne robím, ma napĺňa potešením. Zažívať ktorýkoľvek bežný večer tieto z reality vytrhnuté chvíle v spoločnosti dievčat a žien nadpozemských kvalít a nikomu o tom nepovedať, to je to, čo mi vyťahuje pravý kútik k uchu, keď vyjdem na ulicu a znovu sa stávam tým, koho si moje okolie vytvorilo.

Niekedy ma však práve naopak zachváti nervozita, výnimočne až panický a spravidla náhly, nečakaný strach z toho, čo sa stane, keď to raz vyjde na povrch a o toto tajomstvo prídem. Nič iné totiž nemám. Niekedy by som dokonca večer plný drahého šampusu (tiež ruží, sviečok, rozopínania háčikov na podprsenkách všetkých tvarov a veľkostí, etcetera) vymenil za jednoduché posedenie nad pivom s kamošmi v bare.

Neviem, čo je lepšie. Takto ma to baví, no každý ďalší deň, ktorý sa budem tváriť ako teplý, celú situáciu len zhoršuje. Nedá sa to totiž ťahať do nekonečna – a hoci som to už niekoľkokrát chcel celé uviesť na pravú mieru, nikdy som nemal dostatok odvahy. Bojím sa, že keď to urobím, všetko to zmizne, celá tá situácia príde o svoju hodnotu a všetko to, čo dnes žijem, sa kompletne vytratí.

Zastávam však filozofiu, že treba myslieť na tie pozitívne veci. Je čas na sprchu, za dvadsať minút je tu Laura.