5 min read

Večer

Je tma. Unavenými krokmi vchádzaš do známeho ticha malého bytu a ledva si uvedomuješ, že vôbec niečo robíš. Automatickými pohybmi si vyzúvaš topánky a vešiaš kabát, naučeným chmatom odopínaš hodinky z pravej ruky a rozhodiac ruky padáš na gauč.

Si vyčerpaná, nechce sa ti ani pohnúť, a  je vlastne úplne jedno, či teraz niečo urobíš, alebo len zostaneš ležať v hrobovom mlčaní stien, pred ktorými sa ti znovu nepodarilo utiecť. Vždy je to rovnaké, každý večer sa snažíš na chvíľu uniknúť, no napriek väčšiemu či menšiemu množstvu alkoholu v krvi (ktorý ti už tiež nepomáha uvoľniť sa tak ako kedysi) je ti už po ceste domov jasné, že to bude zas rovnaké. Už v prvej sekunde po rozlúčení sa s viac či menej blízkymi kamarátmi, alebo skôr (ne)známymi, už v prvých krokoch ozývajúcich sa nočnou ulicou počuť, že dnes to nebude vôbec iné.

Dýchaš pomaly, manžetové gombíky rozopnuté, a zamyslená pozeráš do bielej plochy stropu. Nevieš, čo bude zajtra, o týždeň alebo mesiac, vlastne nevieš ani čo je teraz, ak to vôbec niečo je.

Zhlboka sa nadýchneš a teplými prstami si pretieraš unavené oči. Čakáš, aj keď si nie si úplne istá tým, na čo. Vždy si si myslela, že keď to niečo príde, bude to jasné na prvý pohľad, no teraz, v tichu štyroch stien, vo vyčerpanej pripitosti a nečakanej, ba nepríjemnej úprimnosti samej pred sebou, v ktorej opadnú aj posledné zvyšky ilúzií a sebaklamu, si už nie si vôbec tak istá.

Máš rada, keď na niečo čakáš. Každý má svoje problémy, všade samé problémy a ty vstávaš každé ráno s tým, že ešte chvíľu vydržíš a príde to, povieš si oplatilo sa to, máš nejaký cieľ, niečo, čo dáva zmysel každodennému zápasu so svetom, so sebou samou, niečo, čo by si najradšej vykričala do sveta a s každým sa o to podelila a zároveň by si si to chcela nechať sama pre seba a tajne sa tešila. To máš rada. Ten pocit čakania.

V mäkkých driemotách sedím v autobuse z Montreaux do Ženevy, pozorujem svetlý bod na oblohe, opisuje dráhu tiahleho oblúka na oblohe sfarbenej zapadajúcim októbrovým slnkom. V kútiku sa mi nenápadne usalašuje úsmev. Cítim, že veci sa menia. Mám rád, keď sa veci menia, keď sa, ako teraz, ocitnem zrazu mimo roky zaužívaného stereotypu zvykov, slov, gest, replík a myšlienok.

Nikdy som neprišiel na to prečo, no na každom zájazde si vždy všimnem nejakú spolucestujúcu, o ktorej neviem vôbec nič, a na ňu sa zameriam. Behom pár dní cítim nutkavú potrebu ju spoznať, je to akási zvláštna vykonštruovaná úloha, ktorú vždy zadám sám sebe. Vždy si nejakú vyhliadnem, snažím sa nenápadne pohybovať tak, aby som bol stále blízko pri nej, alebo aby som na ňu aspoň stále videl. Neviem, prečo sa mi to vždy stáva, zrejme je to podvedomé. Zvláštne je aj to, že so žiadnou z nich som sa už nikdy po zájazde nevidel.

Dnes je to ešte zvláštnejšie: otáčam sa cez plece do uličky monotónne hučiaceho autobusu a na prvý pohľad vidím, že tentokrát je niečo inak: nesedí tu, jednoducho tu nie je, žiadna, ani jedna z nich. Opieram si hlavu o opierku a započúvam sa do prvých tónov skladby, o ktorej som ti raz rozprával. Niečo sa deje inak, a to mám rád. Ten pocit zmeny.

Tiež sa ti niekedy zdá, že ti vlastne nič nechýba? Že všetko je takmer dokonalé, že si skoro úplne šťastná? Skoro. Skoro je najhoršie slovo na svete. Práve to skoro totiž otvára otázku, ktorú nevieš dostať z hlavy odkedy si sa zvalila chrbtom na gauč: prečo, ak ti nič nechýba, ležíš bezvládne o pol druhej ráno v prítmí obývačky s vlhkými očami a bez pohnutia pozeráš do stropu?

To isté skoro však visí aj vo vzduchu švajčiarskych západov slnka, to isté skoro ma kúše do krku vždy, keď večer vojdem do sprchy a na tvári mi pristanú prvé kvapky horúcej vody. Problémom totiž je, že aj keď máš niekedy pocit, že si už všetko našla, aj tak stále niečo hľadáš.

Kedysi ti niekto rozprával čosi o nedopovedanosti, ale nedopovedal to do konca. Snažíš sa spomenúť si na konkrétne slová, no nedarí sa ti. Golier bielej blúzky sa vzdúva pod pravidelným dychom, ktorý počuješ zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým. Unavené oči ti zalieva voda, prstami si zachádzaš do vlasov a v hlave ti doznievajú posledné verše skladby, o ktorej som ti raz rozprával. Vo vzduchu stále visí len jedna jednoduchá otázka.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!