3 min read

(Prí)boj

Doširoka otvorenými očami si pozerala do nekonečnej, matnej tmy. Vyzeralo to, že ani nežmurkáš. Príboj hučal takmer súvislým, ohlušujúcim rachotom a drobné čiastočky vodnej peny ti pristávali na uvoľnenej, dievčensky nevinnej, no žensky pôvabnej tvári. Prechádzal som sa pár metrov za tvojím chrbtom, aby som ti nechal priestor, a po chvíli som potichu prišiel k tebe. Dýchala si rýchlo a voda na mihalniciach sa ti leskla.

Stála si na kameni a oči sme mali v jednej výške, neviem prečo, ale neuveriteľne silne to na mňa zapôsobilo. Vyzerala si, že mi chceš niečo povedať, ale nevieš ako. Neviem, čo som si myslel, v hlave mi hučal príboj a chcel som sa na teba len pozerať.

Voda na tvári bola príjemne osviežujúca. Presne to som potrebovala, neviem ako, ale vždy si mi vedel čítať myšlienky a bez toho, aby som to akokoľvek naznačila ma zobrať presne tam, kam som chcela. Pozerala som do tmy na vzdialenú búrku a počúvala tvoje pravidelné, pomalé kroky za chrbtom. Prišiel si ku mne a pozrel sa na mňa presne tak, ako vždy, tak, akoby si presne vedel, na čo myslím. Vyzeral si, že mi chceš niečo povedať, ale nevieš ako. Šum vĺn ma upokojoval a bola som rada, že tam nemusím byť sama. Vlastne nie. Bola som rada, že som tam s tebou.

Vlny sa rozbíjali o skaly. Cigaru som si vychutnával rovnako, ba možno ešte viac ako obyčajne. Tá veterná noc mala niečo do seba, mala svojskú atmosféru, burácavú, no oslobodzujúcu zároveň. Pozoroval som dvoch ľudí asi dvadsať metrov odo mňa. Žena – alebo dievča, nevedel som to celkom rozoznať – stála na veľkom balvane a voda jej obmývala topánky.

Vlasy jej viali vo vetre ako vlajka, každý jeden prameň sa hýbal a vlnil ako hladina pod ňou. Vyzerala, že na niečo čaká. Muž sa pomaly, ale nervózne prechádzal za ňou, vystretý s rukami vo vreckách a tvárou schovanou vo vysokom golieri. Keď už to nevydržal, prišiel k nej.

Potiahol som si z cigary. Tí dvaja pozerali na seba, ale vyzeralo to, že mlčia. Príboj bol aj tak príliš hlučný na to, aby sa počuli. Pravým kútikom mi šklbol ľahký úsmev. Stáli tam bez pohnutia, on ruky stále vo vreckách a ona stále s pohľadom zapichnutom v jeho tvári. Hoci bola od neho o kus nižšia, balvan, na ktorom stála, výškový rozdiel presne vyrovnal a tváre mali v jednej rovine.

Stáli tam a pozerali na seba, akoby si chceli niečo povedať, ale nevedeli ako. Búrka zúrila a vlny sa im odrážali len pár centimetrov od nôh, no zdalo sa, že ani jeden z nich to celkom nevníma. Neviem, ako to s nimi skončilo, no veľmi dobre viem, ako to začalo. To more hučí ako šialené, pomyslel som si a špak zadupal do vlažného piesku.

Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!