2 min read

Absurdná tma

Kráčala si predo mnou sneh klesali priezračne bielym priestorom. Nebola mi zima, no oslnivá, žiarivá plocha ma prinútila prižmúriť oči. V ostrom slnku sa leskla každá jedna čiastočka snehu, nenápadne víreného  slabým vetrom pár centimetrov nad zemou. Z komínov v doline stúpal pomalý biely dym v nehybnej krajine na chvíľu zastavil čas.

Tvoj červený kabát, pokrytý bielou vrstvou prašnej beloby bol jediným výrazným, jasným bodom uprostred mliečnej, mlčanlivej ničoty. Rezala si ju ako nôž, krok po kroku zanechávajúci po sebe iba anonymnú hlbokú stopu prázdnotou. Chytil som ťa za ruku, najpevnejšie ako som vedel.

Prekvapene si sa obzrela, no kdesi hlboko v tmavých očiach, hoci skrytého a zahrabaného, som zbadal sám seba. Zovrela si mi prsty ešte silnejšie. Z úst si vydychovala kúdoly horúcej pary a vtedy som si naplno uvedomil dosah tvojho teplého dychu. Nemusel som nič vysvetľovať. Vykročil som do bieleho mora a počúval vrzgot pod našimi nohami.

Prsty si mala úplne ružové a nos skrehnutý, no bolo jasné, že ti to je úplne jedno. Zvierala si starožitnú šálku plnú rozvoniavajúceho čaju a z ničoho nič si sa začala smiať. Nechápal som prečo, a práve preto som sa rozosmial tiež. Náš absurdný smiech sa odrážal od stien malej miestnosti a nebolo nikoho, kto by ho mohol počuť.

Obliekla si si až smiešne hrubé ponožky, hlavu schovala pod huňatú kapucňu a ja som sa dlhými, notoricky nespoľahlivými zápalkami snažil zapáliť nepoddajný knôt v oblom lampáši. Keď sa mi to konečne podarilo, zabuchol som za sebou dvere a ovládlo ma nečakané, no veľmi dobre známe vzrušenie, až sa mi nenápadne rozochveli končeky prstov.

To ticho bolo ohlušujúce. Nebolo počuť nič, vôbec nič. Bez pohnutia sme ležali vedľa seba na snehu v totálnej, absolútnej tme pretínanej len našimi tieňmi tancujúcimi na lesklom snehu v slabom, mihotavom svetle lampáša.

Prestalo snežiť. Oprela si si o mňa hlavu a s bielymi vločkami roztrúsenými vo vlasoch si bez slova pozerala na hviezdy. Ležali sme v (s)nežnom záveji a tvoj horúci dych som cítil na celej tvári. Dal som ti z ruky dolu vlnenú rukavicu a tvojimi prstami som stiahol knôt lampáša, až kým nezhasol. Zhltlo nás absolútno, osvetlené len mesiacom.