Raz, niekedy, v jednom momente si si myslela, že máš všetko. Možno to bol práve ten deň, keď bola tma a lialo, dážď padal súvislým, nepretržitým prúdom a nekompromisne zmáčal všetko, čo mu vošlo do cesty. Šla si po ulici bez dáždnika a tvoje zmoknuté vlasy nabrali neuveriteľne sýtu farbu.
Zazvonil ti telefón a ešte kým si ho zdvihla, vystretý prostredník ľavej ruky si preložila cez ukazovák tak, ako to robíš vždy, keď telefonuješ. Ulica bola vyľudnená a zvuk vody dopadajúcej na asfalt ohlušoval všetky zmysly. Nenechám dievča zmoknúť, pomyslel som si, dobehol ťa a vystrel nad nás dáždnik. Absolútne si nepamätám s kým a o čom si telefonovala, počúval som pravidelné klopkanie tvojich opätkov a sledoval rytmus tvojej chôdze, na ktorej bolo niečo podozrivo elegantné. Do dnešného dňa sa mi to nepodarilo pomenovať.
Keď si o päť minút zložila a ja som ešte stále rovnakým tempom kráčal s dáždnikom nad tvojou hlavou, ani jeden z nás nič nepovedal. Dážď hučal ako vodopády a my sme jednoducho kráčali ďalej pod tým jedným smiešne malým dáždnikom.
„Kam ideš?“ – opýtala si sa s nečakanou naliehavosťou v hlase. Prečítať tvoj pohľad a to, čo si nechcela povedať nahlas, aby si nestratila silu, hrdosť a suverenitu, nebolo ťažké. „Nikam“, odvetil som a tašku vrátil na jej miesto.
Raz, niekedy, v jednom momente si si myslela, že môžeš všetko. Napriek tomu si teraz bola, rovnako ako ja, stratená v riadkoch predpísaného scenára už toľkokrát opakovaného divadla, z ktorého nás šlo oboch roztrhnúť, no ani jeden z nás nemal chuť zo svojej dobre známej, až príliš nápadnej úlohy vystúpiť do prázdna, pretrhať tak reťaz zaužívaných zákonitostí a ukázať, že je iba človek.
Takmer ma to rozosmialo, rozhodol som sa teda aj túto, rovnako ako ktorúkoľvek inú situáciu, v ktorej som sa pred tebou cítil trápne a vtipne zároveň, zamaskovať napitím sa z pohára ružového vína, ktorého hladina sa ti nehybne odrážala od matných, hlbokých očí.
Nikdy som nebol schopný si nič domyslieť. Ledva som počúval, čo hovoríš. Nevedel som, čo robím, teda vedel som, ale nechcel som to vedieť, nevšímal som si to, a vôbec: ty si to asi vedela aj tak oveľa lepšie. Slová sa mi zasekávali v hrdle a tak som naozaj nemal na výber. Doliala si nám poháre a na chvíľu som dostal pocit, že som v tejto situácii už raz bol. Už dávno sa nám nechcelo byť niekým, kým sme byť chceli. Ani jeden z nás teda nemal na výber: museli sme byť tým, čím sme.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!