Útlymi prstami si kreslila paralely do vlažného piesku zvlneného príbojom, ktorého šum ma ukolísaval do príjemného podvečerného útlmu. Každá vlna si so sebou zobrala kúsok z tvojich kresieb, každá vlna zmyla časť stopy, ktorú si nechávala v zrnkách piesku, no ty si sa nenechala rušiť. Učupená si mlčky a sústredene kreslila ďalšie a ďalšie. Nepýtal som sa, prečo mlčíš. Stál som zopár krokov za tebou a počúval pravidelné, syčivé nárazy (z)vodnej peny, ktorá ti prechádzala medzi prsty.
Keď sme prišli domov, zdalo sa ti, že v kuchyni niekto je. Vykročil som teda prvý a nepamätám sa, nad čím som rozmýšľal. Kuchyňa bola prázdna. Po streche susedného domu som počul prebehnúť mačku, ktorá ťa vyľakala. Z ulice doliehal vzdialený hluk nadzemného vlaku a vo večernom ovzduší bolo cítiť vlhkosť. Neistými krokmi si vošla do kuchyne a tam, vo dverách, v blúzke s vysokým golierom a spýtavým, až znepokojivo neistým pohľadom v očiach som si ťa zapamätal navždy.
Nevedel som, nad čím rozmýšľaš, no vedel som ako. Dýchala si o niečo rýchlejšie než zvyčajne a v zovretí tvojich prstov som cítil naliehavosť. Nemala si sa čoho báť, nebolo nič, čo by ťa priamo ohrozovalo. Bola to úplne obyčajná neistota, ktorá vie v kľúčových momentoch nabrať silu démona.
Počúvali sme našu obľúbenú skladbu a ešte stále sme obaja mlčali. Pozrel som sa na teba. Vyzerala si odhodlane, no vystrašene zároveň. Sklonila si hlavu na ľavý bok presne tak, ako to robievaš vždy a vlasy ti stiekli po hebkom krku. Nadýchla si sa, akoby si šla niečo povedať, no nakoniec si sa len usmiala. Bolo úplne jedno, čo urobím, a to bolo príjemné. Teplé prsty si preplietla medzi moje a presne vo chvíli, kedy naša skladba dohrala, vypadol prúd. Zostalo ticho a tma a ja som vedel, že je to náš najintenzívnejší okamih.
Páčil sa vám tento článok? Tak ho lajknite, okomentujte, kliknite si na Oliverov svet na facebooku a dajte o ňom vedieť známym, nech sa tiež potešia!